Oba systémy majú svoje výhody aj nevýhody. Okrem možných nezhôd v skupine hrozí pri skupinovej práci aj fenomén s názvom „sociálne zaháľanie“. Definícia sociálneho zaháľania hovorí, že ak jedinec pracuje v skupine, vynakladá na splnenie úlohy menej úsilia ako pri samostatnej práci. Úsilie o dosiahnutie cieľa pri skupinovej práci by sa malo rovnomerne rozdeliť medzi všetkých členov, pravdou však je, že to tak nie je.
Predstavte si napríklad, že vám učiteľ v škole zadá zadanie, na ktorom máte pracovať spolu s ďalšími desiatimi študentmi. Ak by pracoval každý sám, pravdepodobne by ste si zadanie rozdelili na čiastkové kroky a postupne na nich pracovali. Ak však pracujete v skupine, sociálne zaháľanie spôsobí, že sa budete snažiť menej. Namiesto prebratia zodpovednosti počkáte, kým ju preberie iný člen skupiny. Môže sa však stať, že všetci členovia na seba navzájom budú čakať a nakoniec to budete práve vy, komu bude ležať na pleciach zodpovednosť za celú prácu. Nič príjemné.
Pravdivosť fenoménu dokazuje aj Ringelmanov experiment. V ňom požiadal ľudí, aby súťažili v preťahovaní lanom. Najprv súťažili samostatne, potom v skupinách. Ukázalo sa, že ak ťahala celá skupina, jedinci vynakladali omnoho menej úsilia, ako keď ťahali za lano sami.
V ďalšom experimente, ktorý vykonali Latané a Williams sedeli účastníci v polkruhu v laboratóriu a mali tlieskať a kričať najprv každý samostatne, potom v pároch, v skupinke 4 ľudí a napokon v skupinke 6 ľudí. Ukázalo sa, že v páre klesal výkon účastníkov na 71 percent, vo štvorici na 51 percent a ak bolo v skupinke šesť ľudí, výkon jednotlivcov nepresiahol 40 percent. Rovnaký výsledok nastal aj v prípade, ak mali participanti kričať zvukovo izolovaní a so zaviazanými očami. Stačilo, že mali účastníci pocit, že je skupina kričiacich väčšia a ich výkon klesal.
Latané si myslí, že pokles výkonu je následok menšieho nátlaku na jedinca. Keďže je v skupine aj niekto iný, kto môže byť zodpovedný, jedinec si myslí, že jeho príspevok k skupinovej činnosti nie je až natoľko významný.
Novšia štúdia z roku 2005 sa zaoberala dopadom veľkosti a umiestnenia skupiny na výkon jednotlivca. V dvoch skupinách boli 4 ľudia, pričom jedna skupina bola v jednej miestnosti a druhá skupina bola rozdelená do rôznych miestností a komunikovali prostredníctvom počítačov. V ďalších dvoch skupinách rozmiestnených raz spolu, raz oddelene bolo osem ľudí.
Výsledky ukázali, že či už boli skupiny oddelené alebo pracovali na zadaní v jednej miestnosti, v každom prípade sa viac snažili jedinci v menších skupinách. V skupinách, ktoré pracovali v jednej miestnosti však jedinci pociťovali väčší nátlak na to, aby vyzerali zaneprázdnene, aj keď neboli, než keď pracovali oddelene.
Čo je teda príčinou sociálneho zaháľania? Prvou príčinou je motivácia. Ak jedinca úloha, na ktorej má pracovať nezaujme, je väčšia pravdepodobnosť, že dôjde k „sociálnemu zaháľaniu“. Dôležitú úlohu zohráva aj rozptýlenie zodpovednosti. Ak má jedinec pocit, že jeho príspevok k vykonaniu úlohy nie je podstatný a teda má na pleciach menej zodpovednosti, pravdepodobne vynaloží menej snahy a počká, kým zodpovednosť prevezme niekto iný. Podstatné sú tiež očakávania. Ak očakávate, že ani ostatní členovia nerobia pre vyriešenie problému maximum, pravdepodobne sa prispôsobíte a nepretrhnete sa ani vy.
Fenomén sociálneho zaháľania má závažný dopad na prácu v skupine, je však možné ho eliminovať. Ako? Vytvorením malých skupín a tým, že každému členovi pridelíte osobitnú úlohu a zodpovednosť. Výraznou pomocou je taktiež podporovanie pocitu skupinovej lojality. Predsa len sa posnažíme viac, ak nám na skupine, ktorej sme súčasťou, záleží.
psych.sk (PetraS), verywell
Nahlásiť chybu v článku