Vďaka za ne. Kto vie, koľko snov by splnilo zo všetkých tých, čo som sníval aj ja a vďaka dostupným cenám leteniek, som ich premenil na realitu. Áno, súhlasím, že snívanie je skvelé. No myslím si aj to, že realita alebo sen, premenený do skutočných kontúr, chutí neporovnateľne viac.

Pamätám si to ako keby sa to odohrávalo pred pár dňami. Bol som ešte malý chlapec a v televízii som sledoval, so zatajeným dychom to, ako odvážny Indiana Jones prekonáva nástrahy, ktoré mu nastražil režisér a scenárista. Takmer som sa videl na tých miestach s ním a sledoval som každé jedno jeho dobrodružstvo.

A teraz? Sledujem fotografie z tých miest, o ktorých som ako malý chlapec sníval a viem, že tie snímky som urobil ja sám. Podarilo sa to, navštívil som tie miesta, po ktorých som tak túžil!

Vzťahy so susednými krajinami v regióne sú rôzne. Po otázke na izraelský štát sa Dina, miestna obyvateľka, s pohľadom do neznáma odmlčala a kostrbato odpovedala: „Nemám dôvod navštíviť to miesto“. Trápne ticho zachránili miestni mládenci nahadzujúci čerstvý úlovok z Červeného Mora. Radšej teda zmením tému, na niečo príjemnejšie, pre oboch.

Tyrkysová hladina pokojných vôd zálivu je predzvesťou podmorského sveta. Ten je tu priam magický. Nie nadarmo sa o Červenom Mori hovorí aj ako o raji pre potápačov. Mne ako amatérovi pokojne poslúžil len šnorchel. So zatajeným dychom som tak mohol sledovať pestrofarebný a rozkvitnutý  život pod hladinou. Nie je ojedinelosťou urobiť si tu celý potápačský kurz a vydať sa tak za dobrodružstvom bádania hlbín mora. Pri týchto témach sa už Dina usmieva omnoho viac. Zrejme budem hovoriť radšej o tomto.

Dosť bolo potápania, nechcem aby mi za ušami vyrástli žiabre. Na vode však ostávam. Vŕzganie starých, suchých lodných lán a kolísania v rytme vodnej hladiny je vždy jeden z tých najlepších zážitkov. Drevená plachetnica s domácimi muzikantkami na prove ma teleportovali do dôb, keď sa písali príbehy Aladina a jeho čarovnej lampy.

Po prekonaní zasnežených kopcov sme sa konečne dostali tam, kde to každý z nás tak veľmi čakal. Napriek snehu a zime, ktorá sa vrývala pod kožu bola túžba po splnení detského sna to, čo ma hrialo pri srdci najviac.

Keď stojím zoči-voči splnenému snu, cítim sa ako na inej planéte. Neviem čo skôr od radosti. Fotiť? Sledovať? Vnímať? Sám neviem čo vtedy robím. Asi zakaždým niečo iné. „Možno práve tu stál Indiana Jones keď tu bol“. Myšlienky tých najrozmanitejších formátov a podôb mi preletovali hlavou ako kŕdle vtákov nad samotným chrámom. To miesto bolo pre mňa magické. Ako som okolo neho krúžil, mal som čoraz viac pocit akoby z chrámu na mňa niekto pozeral. V tej chvíli som mal svoj svet len pre seba a nikto ani nič sa mi doň nevkradol.

Zvláštne. Mal som rande s viac ako 2000 ročnou svätyňou a páčilo sa mi. Stála tam dokonale a bez pohybu. Ako nahá modelka, ktorá ukazuje všetko a zároveň niečo skrýva.  Akoby vedela, že ju chce niekto namaľovať alebo vyfotografovať. Svoje chúťky spoza objektívu som dokonale uspokojil zo strechy malého bufetu kam sa mi dovolil vyškriabať strážnik.

Ruiny za denného svetla boli pre mňa skutočne skvelým zážitkom. No pomaličky som sa pripravoval na to, ako ich uvidím kúpať sa v nočnom šate. Pri osvetlení sviečkových lampiónov a hviezdneho prachu na nebi, dokonalosť tejto atmosféry hrubo podčiarkovali príjemné tóny flauty, ozývajúce sa v útrobách kaňonu.

Nočná Petra bola priam magická! Celá cesta údolím svietila sviečkami v papierových kahancoch. Pozvoľne klesala a končila až pri chráme. Pred ním horelo množstvo ďalších kahancov. Medzi nimi sedeli dvaja miestni muži a hrali na tradičné ľudové nástroje. Obecenstvo v podobe nadšených turistov len s úžasom v tvári sledovalo a nasávalo túto neuveriteľnú atmosféru. Ťažko to opísať slovami, no bolo to úchvatné!

Čo bolo pre mňa ďalším príjemným šokom, bolo zistenie, že takýchto miest podobných Petre je v Jordánsku viac. Aj my sme sa presunuli na miesto, ktoré domáci volajú „Malá Petra“. Podobné nie len názvom, ale aj architektúrou. Mestečko vytesané v žltých pieskovcových skalách, uprostred ktorých sa tiahne hlavná ulica. Z dostupného kopca som sledoval ruiny a živo si predstavoval, ako sa tadiaľto preháňali obchodníci s tým najrozmanitejším tovarom. Najväčším rozdielom jednoznačne bol počet návštevníkov. V „Malej Petre“ sa mi dokonca nejedenkrát stalo, že som sa prechádzal celkom sám.

Otvoriť galériu (12)