Pred niekoľkými rokmi sa internetom začala šíriť správa o monštruóznom experimente zo 40. rokov 20. storočia, ktorého sa malo zúčastniť 5 ľudí. V rámci neho mali vedci na účastníkoch experimentu testovať, aký dopad na nich bude mať spánková deprivácia. V bdelom stave ich mali udržiavať špeciálne vyvinutým plynom, vpúšťaným do malej, presklenej miestnosti, v ktorej sa nachádzali. Vedci pritom mali účastníkov cez sklenené steny niekoľko dní pozorovať. Napriek tomu, že po niekoľkých rokoch bolo to, že sa tento experiment uskutočnil, vyvrátené, dodnes sa nájdu ľudia, ktorí mu veria. Nakoľko však išlo o naozaj zvrátený príbeh, ktorí ľudí stále fascinuje, prinášame vám popis toho, ako daný experiment údajne prebehol.

Prvý až štvrtý deň

Všetko prebiehalo relatívne bez problémov. Väzni naozaj nespali, diskutovali spolu väčšinou o traumatizujúcich zážitkoch z ich minulosti. Ich myšlienky boli však čoraz temnejšie a negatívnejšie.

Piaty deň

Nálada zajatcov sa zhoršovala. Začali protestovať proti väzneniu, vadili im podmienky, v ktorých boli držaní  a sťažovali sa na vedľajšie účinky plynu – napríklad na paranoju.

Prestali komunikovať spoločne, no postupne po jednom začali do mikrofónov v miestnosti šepkať a donášať na ostatných väzňov, s cieľom získať si priazeň vedcov. Postupne sa však ich vety menili na nezmysli.

Deviaty deň

Bez akýchkoľvek príčin začal jeden z väzňov náhle kričať. Nepretržite behal  dookola po miestnosti a vrieskal z plných pľúc. Tento jeho stav trval až neuveriteľné 3 hodiny, po ktorých jeho unavené hlasivky vydávali už len škrekľavý zvuk.

Zvláštne však bolo to, že za celú dobu jeho vyčíňania si ho ostatní väzni vôbec nevšímali. Úplne ho ignorovali a ďalej pokračovali v bezvýznamnom šepotaní do mikrofónov.

O chvíľu však rovnaký záchvat postihol ďalšieho väzňa. Vrieskal na plné hrdlo. Ostatní väzni začali odrazu vytrhávať strany z kníh, naniesli na ne svoje vlastné výkaly a stránku po stránke takto lepili na hrubé sklo. Keď ho zaplnili celé a stratili vizuálny kontakt s vedcami, utíchol všetok krik a dokonca aj šepot.

Desiaty až trinásty deň

Vedci od incidentu s krikom stále nič nepočuli, no dnu do miestnosti stále nevideli. Ticho si vysvetľovali pokazenými mikrofónmi, hoci ich neustále kontrolovali, pretože podľa nich nebolo možné, aby sa z miestnosti neozývali vôbec žiadne zvuky. Hodnota spotreby kyslíka v miestnosti ukazovala, že všetci väzni musia byť nažive. Spotreba kyslíka bola dokonca na počet 5 osôb nadmerne zvýšená, akoby neustále vykonávali nejakú náročnú fyzickú aktivitu.

Štrnásty deň

Vedci už nevydržali napätie a museli sa pokúsiť skontaktovať s väzňami. Cez reproduktor im oznámili správu: „O chvíľu otvoríme komoru, vojdeme dnu a skontrolujeme mikrofóny. Odstúpte od dverí a ľahnite si na zem s rukami za hlavou, inak budete zastrelení. Jeden z vás týmto získa okamžitú slobodu.“

Jeden v väzňov im hneď nato tichým hlasom odpovedal do mikrofónu: „My už nechceme byť slobodní.“

Medzi vedcami a vojakmi, ktorí financovali tento projekt, sa strhla debata o ďalšom postupe, čo zapríčinilo odloženie plánu vstupu do komory.

Pätnásty deň

Vedci sa napriek obavám rozhodli komoru otvoriť. Začali s vyprázdňovaním miestnosti od uspávacieho plynu, no reakcia väzňov ich veľmi prekvapila – okamžite začali prosiť o obnovenie jeho prívodu.

Keď vojaci spoločne s pár vedcami vstúpili do miestnosti, väzni začali nepríčetne kričať a behať po miestnosti. Čo ale vojakov šokovalo viac – žili už len štyria z nich. Všetci mali hlboké rany, či viditeľné kosti trčiace zo špičky prstov – čo napovedalo sebapoškodzovaniu.

Jedlo, ktoré dostali pred piatimi dňami, zostalo úplne nedotknuté, zato piaty, už mŕtvy väzeň, mal vyjedenú svalovinu na nohách a iné časti jeho tela boli roztrhané na kusy, ktoré zapchávali odtok v strede miestnosti,  čo zapríčinilo, že z nej  nevytekala voda, ale hromadila sa na dlážke.

Keď sa vojaci pokúšali dostať väzňov preč z miestnosti, kládli veľký odpor a bojovali s nimi. Pri tomto zápase si jeden väzeň natrhol slezinu a musel byť okamžite transportovaný do nemocnice, kde ho chceli upokojiť sedatívami, ktoré však nezaberali. Napadol každého, kto sa k nemu len trochu priblížil a neustále opakoval „Viac!“, až nakoniec poslednýkrát vydýchol.

Zvyšní traja väzni, ktorí prežili, nepretržite prosili o plyn, pričom jeden z nich mal už úplne zničené hlasivky. Väzeň s najrozsiahlejšími zraneniami bol prevezený na operačný stôl, kde mu bolo po dlho kladenom odpore podané anestetikum, ktoré však nezabralo. Na to, aby ho uspali, museli použiť obrovskú dávku, ale v tom momente, ako väzeň zaspal, sa mu naraz zastavilo aj srdce.

Ďalší väzeň, ktorého previezli na operačný stôl, bol zároveň prvý, ktorý začal kričať. Ani tomuto väzňovi anestetiká vôbec nezaberali, preto boli lekári nútení operovať pacienta pri plnom vedomí. Po celú dobu zákroku, ktorý trval až šesť hodín, sa pacient vôbec nevzpieral a bol v absolútnom pokoji. Po operácii sa začal pacient opäť šklbať, akoby niečo naznačoval. Na papier, ktorý mu podali lekári, napísal krátky odkaz : „Pokračujte v rezaní“.

S druhým väzňom mali takú istú skúsenosť. Rezanie ho upokojovalo, mal z neho priam radosť. Chirurgovia mu počas operácie podali paralyzujúce látky, lebo im vraj bolo nepríjemné, keď sa pacient počas  zákroku celú dobu usmieval.

Po operáciách, sa pacienti zas a znova agresívne dožadovali uspávacieho plynu. Na otázku, prečo ho tak nutne potrebujú,  odpovedali len: „Už predsa nemôžeme zaspať“.

Väzňov umiestnili späť do komory, avšak bez prívodu plynu. Predtým ich však napojili na EEG. Väzni sa silou mocou snažili nezaspať. Jeden z nich si nahlas pospevoval,  druhý držal svoju hlavu nad vankúšom a rýchlo žmurkal. Vedci skúmali jeho mozgové vlny, ktoré občas vykazovali rovnú čiaru, ako keby pacient opätovane prežíval klinickú smrť. Jedna sestra vypovedala, že videla, ako sa pacientovi zavreli oči v ten istý okamih, ako mu spadla hlava na vankúš. EEG začalo ihneď vykazovať hlboký spánok a potom naposledy zobrazilo rovnú čiaru, keď sa jeho srdce zastavilo.

Posledný väzeň sa okamžite rozkričal, aby bola miestnosť opäť napustená plynom. Jeho EEG už však vykazovalo také isté rovné čiary, ako u predchádzajúceho pacienta, ktorý práve zomrel. Do komory okamžite vnikli traja vedci, jeden z nich vytiahol zbraň a namieril ju na posledného väzňa, ktorý bol stále pripútaný k posteli.

„Nebudem tu zavretý s týmito bytosťami! Nie s tebou!“, kričal na pacienta. „Kto si?!“, dožadoval sa odpovede. „Chcem to vedieť!“.

Väzeň sa usmial. „Čo si tak rýchlo zabudol? Sme vy. Sme chaos, ktorý je v každom z vás, ktorý neustále prosí o slobodu v hĺbke vašej zvieracej mysle. Sme to, pred čím sa každú noc schovávate vo svojich posteliach. Sme to, čo vy skrývate za svoj spánok, ktorý my už nikdy nedosiahneme.“

Vedec sa odmlčal. Namieril mu zbraň na srdce a vystrelil. Väzeň, zomierajúc ticho vyslovil: „Tak blízko k slobode…“

Je pre vás viac neuveriteľný samotný príbeh, alebo to, že mu niektorí ľudia skutočne uverili? 🙂

Pozri aj: Toto sú 4 najbrutálnejšie „vedecké“ experimenty všetkých čias. Ich nehumánnosť vám vyrazí dych

interez, creepypasta