V živote nám len bohužiaľ máločo vyjde tak, ako sme si to predstavovali. Ale všetko sa deje z nejakého dôvodu. Niekoho životná skúška posilní, iného úplne zlomí a vyhrá v ňom zbabelosť. Tak to bolo aj v prípade Jona Lancastera, ktorý sa narodil s Treacher Collinsovým syndrómom. Rodičia ho opustili. Nemohli zniesť, že sa im narodilo „škaredé“ bábätko.
Všetko sa to odohralo pred 33. rokmi. Jonovi rodičia sa vzdaním sa svojho syna ochudobnili o možnosť naučiť sa, čo to znamená skutočná, bezpodmienečný láska. Avšak bolo to ich rozhodnutie a my ich za to určite nebudeme odsudzovať. Jono sa narodil so vzácnym Treacher Collinsovým syndrómom (TCS), genetickou vadou, ktorá sa rozvinie už počas vnútromaternicového vývoja. Pri ňom je postihnutá najmä tvárová časť dieťatka, ktoré vyzerá trošku „neštandardne“. No v žiadnom prípade tým netrpí intelekt dieťaťa.
Rodičia to „vzdali“ ihneď po narodení dieťatka. Po 36 hodinách mu nemocničný personál začal s pomocou úradov hľadať náhradných rodičov. Táto žena, Jean, ho prakticky sama vychovala. Pre Jona je tým najväčším hrdinom!
Jean sa pokúsila o kontakt s biologickými rodičmi malého chlapca. Avšak listy, ktoré im adresovala, ostávali bez odpovede. Nakoniec si ho adoptovala. A urobila dobre. Obaja sa milujú a jeho náhradná matka môže byť na neho právom hrdá. Chlapec však priznáva, že v detstve preňho nebolo jednoduché byť odlišným dieťaťom.
Všetci sa naňho pozerali, spolužiaci si robili z neho posmech. Cítil sa osamelý a nepochopený. Zúfalo túžil po kamarátoch, a tak kupoval spolužiakom cukríky, aby si zaslúžil ich pozornosť. Keď to tak nešlo, skúsil inú cestu. Robil výtržnosti, pil alkohol, len aby na seba upútal pozornosť. Najviac zo všetkého túžil po spriaznenej duši, no tú sa mu žiaľbohu nedarilo nájsť.
Nakoniec sa našťastie spamätal a začal cestovať po svete, aby našiel ľudí s tým istým syndrómom. Prekvapilo ho, keď zistil, že je ich oveľa viac, než si myslel. To mu dodalo dôležitý impulz, aby sa konečne prestal ľutovať a začal naozaj žiť.
Dnes už 33-ročný dospelý muž Jono nemá problém hovoriť o svojom ochorení. Dokonca si vie sám zo seba spraviť srandu: „Narodil som sa s genetickým ochorením, ktoré má vplyv na to, ako vyzerám. Nemám lícne kosti, a tak mi klesajú oči. Milujem moje malé ušká, ktoré mi cez noc neprechladnú. Aby som však počul, potrebujem prístroj. Avšak vôbec sa za to nehanbím.“
A ako to už v každej dobrej rozprávke býva (a našťastie niekedy aj v bežnom živote), stretol lásku svojho života. Tej vôbec nevadí inakosť jej priateľa, skôr naopak. So svojou priateľkou síce túži po dieťati, no uvedomuje si, že šanca na prejavenie syndrómu je až 50%. Sám nemá problém žiť s touto chorobou, avšak vie, čo všetko by čakalo jeho dieťa. Operácie, nezvyčajné detstvo a najmä šikana.
V súčastnosti cestuje po celom svete, kde sa zúčastňuje rôznych seminárov a školení, motivuje ľudí a píše knihy. A ľudia? Tí ho jednoducho milujú! Jono je skvelým príkladom toho, že všetko je len záležitosťou uhla pohľadu a naozaj sa nemáme na čo vyhovárať.
viralthread
Nahlásiť chybu v článku