Vy to robíte. Vaši priatelia to robia. Všetci to robíme. Všetci súdime. Aj keď sa akokoľvek snažíme, naše myšlienky nám takmer vždy zaletia týmto smerom. Je to v našej ľudskej povahe. Premeriavame si ľudí v supermarketoch, v hlave si robíme zoznam rodinných príslušníkov, ktorých máme najradšej, desať krát preskúmame jedlo v reštaurácii, pochybujeme o tovare na internete. Musíme súdiť, pretože bez toho by nám nič v tomto svete nedávalo zmysel.
Akými spôsobmi súdime ľudí?
To, ako súdime ostatných, je veľmi výrazne ovplyvnené tým, ako sme boli vychovaní. Podľa toho môžeme určiť dva spôsoby, akými súdime ľudí. Jeden sa týka činnosti, druhý zámerov.
Keď ste vyrastali v prostredí, kde ste mali pocit, že vaša snaha bola považovaná za postačujúcu, tak je pravdepodobné, že aj ostatných budete súdiť na základe ich zámerov. Naopak, ak ste boli vychovávaní v duchu “činy hovoria hlasnejšie než slová“ a žiadne druhé miesta sa neakceptovali, vždy ste museli byť najlepší, súdite ľudí na základe ich činnosti.
Kedy však nastáva ten reálny problém?
Je ťažké určiť, ktorý z týchto spôsobov je horší, pretože obidva so sebou prinášajú rôzne negatíva i pozitíva. Problém nastáva až vtedy, keď sa tieto spôsoby spoja do jedného. Hovorí sa, že seba súdime na základe našich zámerov a ostatných na základe ich činov. Napríklad ak súdite vášho kolegu, že prišiel neskoro na pracovné stretnutie, no keď sa to stalo vám, ospravedlňujete to tým, že „ste sa naozaj snažili urobiť všetko, čo bolo vo vašich silách“. Nie je správne používať dvojaký meter. Potrebujeme niečo iné.
Prečo súdime a ako to zlepšiť?
Ak si chcete vypestovať zdravší úsudok, potom sa musíte v prvom rade pozrieť hlavne na to, prečo potrebujete analyzovať a vysvetľovať si správanie iných ľudí. Neustále totiž chcete vedieť, prečo to niekto spravil tak, ako to spravil.
Na jednej strane je to pochopiteľné. Musíme súdiť, aby nám svet dával aspoň trochu zmysel. Napríklad, paniu, ktorá sa predbehla v rade pri pokladni, považujeme za drzú. Je to jednoduché, vysvetlili sme si jej správanie, pochopili sme ho, takže všetko je v poriadku. Ale v skutočnosti sme nepochopili vôbec nič. Čo ak by sme sa nad tým viac zamysleli? Čo ak sa napríklad ponáhľala na autobus, ktorý o chvíľu odchádza?
Čo ak je za tým niečo viac, než len to, čo vidíme? Pridanie ďalších otáznikov je proces poznávania. Je to proces, ktorý nemôžete začať od záveru, pretože to sú už iba informácie, ktoré sa hodia k vášmu prvotnému predpokladu. Ak si chcete niečo vysvetliť, súdenie je neúčinné.
Čo z toho vyplýva?
Z toho všetkého vyplýva jednoduchý záver: nesúďte, buďte zvedaví. Namiesto odsúdenia ostatných za ich správanie, ktoré vám aj tak neprinesie dostatočný záver, skúste sami sebe položiť viac otázok. Skúste sa na celú situáciu pozrieť z viacerých uhlov. Použite na ľudí rovnakú mierku, akú používate na seba a skúste ich pochopiť.
thoughtcatalog
Nahlásiť chybu v článku