V minulom článku sme sa zamerali na pozorovanie pier. Čo je ale na človeku ešte tak zaujímavé? Počas jedného večera urobil profesor so svojimi študentmi veľmi zaujímavý pokus. Projektorom premietol na plátno fotografiu dojčaťa a všetkých poprosil, aby na ňu chvíľu sústredene pozerali. Po čase ich upozornil, že všetci nakláňajú hlavu nabok. Už len obrázok bezbranného dieťaťa v ich podvedomí vyvolal reflex a podvedome začali s dieťaťom neverbálne komunikovať: „Odo mňa ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo.“ Prečo tomu ale tak bolo? 

Pretože len čo nakloníme hlavu nabok, odhalíme svojmu náprotivku veľmi zraniteľné miesto na tele – krčnú tepnu. Pri zvieratách je to veľmi citlivé miesto a pre dravce hlavný cieľ. Za normálnych okolností si aj my ľudia chránime takéto zraniteľné miesta. A naopak, keď ich odhaľujeme, dávame tým najavo: „Dôveruj mi, nie som pre Teba nebezpečný, dôverujem Ti tiež a ukazujem Ti svoju zraniteľnosť.“ Pri reklamných plagátoch sa často zobrazujú ľudia s naklonenou hlavou nabok s tým zámerom, aby sme sa vedome tomu človeku otvorili.

Je to upokojujúce gesto, ktoré často robia aj podriadení a slabí ľudia – podobne ako zvieratá, ktoré si ľahnú na chrbát a tým dávajú jednoznačný signál svojej podriadenosti a tak ponúkajú víťazovi svoje zraniteľné miesta. Takže ak pri rozhovore niekto zrazu vystrie krk a drží hlavu vzpriamene, znamená to, že určite s niečím nesúhlasí alebo ho niečo znepokojilo. Tento znak väčšinou sprevádza zmena smeru pohľadu očí a sformovanie úst.

Krk odhalíme ešte viac, ak zakloníme hlavu. A to môže znamenať dve skutočnosti: po prvé odhaľujeme hrdlo, aby sme protivníkovi ukázali, že sa ho nebojíme. Presne podľa výroku „Len poď sem, uvidíš, čo z toho môžeš mať.“ V tomto prípade je hlava vzpriamená a zaklonená. Brada je vystrčená dopredu. Ak stretneme niekoho s týmto držaním hlavy, pôsobí to na nás arogantne a provokatívne.

Na druhej strane môže byť odhaľovanie krku výzvou na flirtovanie či dvorenie. Žena ukazuje svoje hrdlo zmyselne a za tým nasledujú pohyby, ktoré ju viedli k tomuto gestu, väčšinou pomalé a hlava je nakoniec skoro vždy naklonená trocha doboku. Často sa dotýka krku aj rukou, aby upriamila  pozornosť na zraniteľné miesto „Pozri, úplne Ti dôverujem. Dokonca Ti ukazujem svoje zraniteľné miesto.“ Takéto znamenia sú vysielané a prijímané vždy podvedome, ale majú silný vplyv. Zúčastnení málokedy vedia, prečo reagovali tak alebo onak. Jednoducho sa nechali vtiahnuť do kúzla.

Možný je však aj opak, a to ak človek hlavu posunie dopredu a nadol, potom si chce krk chrániť. Toto postavenie znamená, že sa má na pozorne. Buď si nie je istý alebo zaujal obrannú pozíciu. V tomto prípade gesto často podporujú zdvihnuté plecia, čo sa dá skoro vždy prirovnať k výroku „Netuším!“ Len čo však prestaneme byť neistí alebo prestaneme mať pocit, že sa musíme brániť, hlava aj krk sa vrátia do pôvodnej polohy. Podľa Charlesa Darwina skloníme hlavu aj vtedy, ak nechceme vyzerať hrozivo. Prirodzene, pôsobíme tak menší. Preto ľudia často podvedomie stiahnu hlavu o trošku viac, ak sa chcú priblížiť k niekomu, koho považujú za dôležitého. Vtedy ide o protikladný postoj k opísanému zakloneniu hlavy, pri ktorom sa krk provokatívne odhaľuje.

Podľa situácie sa však poloha hlavy sklonenej dopredu dá posudzovať aj ako dvorenie. Ak sa žena pozerá na svoj náprotivok so sklonenou hlavou, jej oči sú akoby väčšie a ona sama menšia. Toto gesto je také presvedčivé preto, lebo v mužoch okamžite prebúdza inštinkt ochrancu. Žena sa zdá krehká a bezmocná. Ďalej existuje pohľad so sklonenou hlavou, pričom sa oči strnulo zameriavajú na osobu oproti. Tento pohľad prezrádza jasnú vôľu po konfrontácii. Je to postoj, ktorý radi zaujímajú predovšetkým ľudia nosiaci okuliare. Pohľad smerujúci ponad okuliare je jednoznačný „Neverím Ti, ja mám úplne iný názor.“

A čo s plecami a ramenami? Za normálnych okolností drží účastník rozhovoru plecia paralelne s plecami svojho náprotivku. Len čo túto pozíciu zmení a zrazu vysunie dopredu jedno plece, chce si tým vybudovať bariéru. Dotyčná osoba väčšinou s niečím nesúhlasí a chce sa týmto spôsobom dištancovať. Keď spozorujete takýto signál, máte možnosť sa vrátiť k predebatovávanej téme a sporný bod prebrať znova. Teda iba vtedy, ak chcete!

Gestami rúk sa môžete svojmu náprotivku otvoriť tak, že ruky vystriete trochu dopredu a dlane pritom smerujú dohora alebo sa môžete uzavrieť a vybudovať bariéru, ak obe ruky alebo len jednu pred sebou prekrížite. Tu sa však na chvíľku zastavme. Gesto prekrížených rúk je najčastejšie zle chápaným gestom. Skoro každý ho považuje za znak, ktorý znamená blokovanie a vyjadruje, že nás náš náprotivok už nechce počúvať.

Často je však opak pravdou. Predstavme si dvoch ľudí, ktorí sa rozprávajú na nejakej oslave. Zrazu si jeden z nich skríži ruky. Toto gesto je takmer vždy pre ostatných signálom, aby rozhovor nerušili a dotyčnú osobu neoslovovali: „Prosím, nevyrušujte ma teraz, to, čo hovorí môj spoločník, je príliš zaujímavé na to, aby ste ho teraz prerušili.“ Signál je teda rovnaký, ale posolstvo je iné a je adresované niekomu inému.

Ďalším gestom odmietnutia sú ruky zložené vbok. Môžeme ho urobiť jednou alebo oboma rukami a má to ten istý efekt. Týmto pohybom sa stávame väčšími a naše lakte smerujú von. Je to gesto, ktoré má znázorňovať dominantnosť: „Som väčší, ako si myslíš, a môžem nasadiť svoje lakte!“ Gesto môže znázorňovať aj neistotu alebo strach, môže však zdôrazniť aj odhodlanosť.

 Ako sa ukázalo, všetky opísané polohy  hlavy, krku, pliec a ramien sa dajú interpretovať v dvoch rovinách, ktoré si často odporujú. Žiadne gesto nepripúšťa predpoklady o človeku ako celku. Rozhodujúca je súvislosť – aby sme vedeli správne rozlúštiť všetky signály, musíme sledovať všetky detaily a rozpoznať ich súhru. Je nutná vaša intuícia.

interez.sk (Stella K.), Thorsten Havener