Tejto úlohy sa chopili psychiatri na čele s Dr. Douglasom Kelleym. Kelley s kolegami administrovali zajatcom množstvo testov a niektoré z nich odhalili fascinujúce zistenia. Čo myslíte, boli, alebo neboli vojnoví zločinci psychicky zdraví jedinci? Okrem toho sa Kelley pokúšal identifikovať tzv. „Nacistickú osobnosť“. Dúfal, že sa mu podarí izolovať črtu, ktorá vedie ľudí k takému ubližovaniu, mučeniu a zabíjaniu, k akému za čias nadvlády Nacistov dochádzalo. Ak by sa mu to podarilo, mohli by byť takéto tendencie v budúcnosti včas odhalené a zastavené?
Mozgový jed Rudolfa Hessa
Kelley sa vyjadril, že jedna z vecí, ktorá ho prekvapila najviac, bola naivita Fuhrerovho zástupcu, Rudolfa Hessa. V čase psychiatrického vyšetrenia bol vo väzbe štyri roky. Bol úprimne šokovaný, keď ho vzali do väzby a bol presvedčený o tom, že je mu postupne dávkovaný jed. Hess si preto začal všetko odkladať, každé jedlo, aj lieky. Všetko, čo sa k nemu dostalo, starostlivo zabalil do vrecúška, zapečatil ho voskom a odkladal na analýzu.
Keď bol prvýkrát zajatý, odmietal akékoľvek jedlo. Vydržal celý deň, napokon však vypil trochu mlieka. Bol veľmi podozrievavý a bol ochotný jesť len v prítomnosti väzniteľov. Ak ho po jedle rozbolela hlava, trval na tom, že bol určite otrávený.
Vyjadril sa taktiež, že sa mu zdalo, že väznitelia nie sú spokojní s jeho odpoveďami, začal preto tvrdiť, že si nič nepamätá. Tvrdil to tak dlho, až napokon sám uveril, že trpí amnéziou. Aj z tej obviňoval pokus o otrávenie.
Neskôr tvrdil, že v jeho jedle sú kosti, črepiny a prášok na pranie, čo mu spôsobuje vyrážky. Tvrdil tiež, že ho ústna dutina a žalúdok bolia natoľko, že musí oškrabávať a jesť omietku zo steny vo svojej cele, aby si uľavil od bolesti. Napriek tomu, že jedlo napokon otestovali a žiaden jed sa nenašiel, Hess trval na tom, že jed mu čím ďalej, tým viac poškodzuje mozog a pamäť.
Farmár a žena
Vyšetrenia zahŕňali aj test, počas ktorého boli zajatcom prezentované obrázky, a tí mali povedať, čo sa na nich deje. Test sa nazýva Tematický apercepčný test (TAT). Subjekt má opísať, čo sa stalo predtým, čo sa deje práve teraz, aké pocity a myšlienky majú postavy na obrázku a čo sa bude diať potom. Tento test má odhaliť neprejavené stránky osobnosti.
Hermannovi Goeringovi bol prezentovaný obrázok, na ktorom bol pracujúci farmár, jedna prizerajúca sa žena a jedna žena na odchode. Podľa Goeringa bol farmár hlboko oddaný svojej práci a bol milovníkom prírody uväznený medzi dvoma ženami. Prizerajúca sa žena bola obyčajná dedinčanka, farmárova žena, kým tá odchádzajúca bola mladšia a inteligentnejšia, a bola všetkým, čo farmár chcel, ale nemohol mať.
Zápisky Alfreda Rosenberga zas boli často plné filozofie a rasizmu, pokiaľ však išlo o fantáziu, tá nebola jeho silnou stránkou. Keď mu bol prezentovaný obrázok muža lezúceho po povraze, vyjadril sa, že ide o akrobata, ktorému sa nepodarilo zložité číslo, preto sa rozhodol zliezť po lane.
Rudolf Hess tento test úplne odmietol. Akokoľvek sa Kelley snažil vylákať z neho príbeh, Hess tvrdil, že je príliš unavený a nič mu práve nenapadá.
Mozog Roberta Leya
Ley bol zodpovedný za organizáciu života občanov počas fungovania Tretej ríše. Po jeho samovražde v roku 1945 bol jeho mozog rozkúskovaný na preparáty. Kelley vyšetroval celkovo 22 mužov, Ley bol však najzvláštnejší. Napriek tomu, že ináč bol zdravý, ukázalo sa, že mal poškodený frontálny lalok v mozgu. Trpel záchvatmi hnevu, mýlil si farby a jeho reč bola často nezrozumiteľná a nedávala zmysel. Kelly mal podozrenie, že všetci trpia nejakou psychickou poruchou, Leyova porucha však bola fyzického rázu. Pravdepodobne išlo o neurodegeneratívne ochorenie mozgu.
O niekoľko rokov neskôr Kelley požiadal o názor ďalšieho znalca, no ukázalo sa, že Leyov mozog nebol až natoľko abnormálny, ako sa zdalo.
Goeringova parakodeínova závislosť
Keď bol Goering zajatý, mal so sebou batožinu, ktorá o ňom veľa vypovedá. Bral so sebou 12 kufrov s monogramami plné šperkov, peňazí v hodnote cca milión eur, niekoľko rezačiek na cigary, niekoľko hodiniek a taktiež puzdrá na cigary. Do šiat mal všité kapsule s kyanidom, ktoré skryl aj do plechovky s kávou. Okrem toho mal zásoby parakodeínu, ktoré by vystačili pre menšie mesto.
Vo svojom kufri mal približne 20 tisíc kapsúl a ďalšie množstvo spláchol predtým, než ho zajali, pretože si myslel, že by bolo nevhodné, keby ho niekto prichytil s takým kvantom pilúl. Pôvodne tvrdil, že lieky sú na predpis od lekára, kvôli problému so srdcom. Ten mu údajne prikázal brať 40 tabliet denne. Samozrejme, nikto mu neveril a tablety boli otestované. Účinky tabliet boli podobné ako účinky morfia, či kodeínu, avšak so silnejšími sedatívnymi účinkami.
Georeingovi začali okamžite znižovať dávky, avšak na 18 tabletách denne museli prestať, pretože trpel závažnými abstinenčnými príznakmi a lekári nevedeli, čo by mu ďalšie zníženie mohlo spôsobiť.
IQ
Súčasťou vyšetrenia zajatcov bolo aj meranie ich intelektu. Priemerné IQ sa pohybuje v hodnotách medzi 80 až 119 bodov a za nadpriemer sa považuje hodnota nad 128 bodov. Priemer, ktorý dosahovali vyšetrovaní zajatci, bol až 128 bodov. Najvyššie skóre, 143 bodov, dosiahol Hjalmar Schacht a po ňom nasledoval Goering. Väčšine zajatcov sa toto testovanie páčilo a s výsledkami boli spokojní. Niektorí dokonca tvrdili, že to boli najlepšie momenty ich pobytu vo väzení.
Rorschachov test
Zajatci boli podrobení aj Rorschachovmu testu v nádeji, že odhalí skryté stránky ich osobnosti. Najzvláštnejšie boli výsledky Goeringa. Ešte aj dnes sú výsledky považované za bizarné a poukazujú na jeho rozprávačskú schopnosť. Napriek tomu, že Goeringove výsledky vynikajú predstavivosťou, nijak výrazne sa nelíšia od výsledkov priemerného Američana. Bolo nutné, aby výsledky preskúmala ešte ďalšia skupina expertov, nasledujúcich 30 rokov to však všetci odmietali. V roku 1989 porovnali výsledky 8 vojnových zločincov s výsledkami 600 jedincov z bežnej populácie. Toto porovnanie poukázalo na možnú prítomnosť schizofrénie u Hessa a u ostatných sa ukázalo skreslené vnímanie reality.
Konfrontácia Howarda Triesta so zlom
Kelley s ďalším psychiatrom Gilbertom podrobovali zajatcov interview znova a znova a analyzovali ich odpovede z hľadiska psychického zdravia. Na rozhovoroch sa však podieľal aj ďalší muž menom Howard Triest, ktorého úlohou bolo čítať a prekladať výpovede Nemcov, ak to bolo potrebné. Triest bol Žid narodený v Nemecku, musel však ujsť do Ameriky. Jeho rodina také šťastie nemala a skončila v tábore smrti. Zrazu sa Triest ocitol ako prekladač zoči voči mužom, ktorý poslali jeho rodinu na smrť. Hľadel do očí Hessovi, ktorý bol hrdý na to, že namiesto požadovaných dvoch miliónov zabil tri milióny ľudí.
Zajatci sa na Triestov účet vyjadrili, že má podivuhodné árijské črty. Napriek tomu, že o sebe udávali, že Žida zacítia na kilometre, v Triestovi videli Nordika. Jeho uhol pohľadu bol v tomto prípade špecifický, pretože to bol pohľad preživšieho. Keď sa ho pýtali, ako to, že nezabil tých, čo mu vyvraždili rodinu, odpovedal, že mu stačilo stáť nad nimi a vedieť, že prehrali.
Nacistická osobnosť
Úlohou psychiatrov bolo zistiť, či sú zajatci spôsobilí čeliť obvineniam na súde. Zároveň však chceli vedieť, prečo páchali ohavnosti na ľuďoch. Zistilo sa, že spôsobilí boli všetci, no náročnejšie bolo zistiť, čo ich viedlo k zločinom. Kelley veril, že schopnosť páchať takéto zločiny je výsledkom tzv. sociokultúrnej choroby. Gilbert si však myslel, že ich činy sú výsledkom oddanosti, slepého nasledovania a poslušnosti voči autorite, ktoré ich úplne zbavili individuálnej inteligencie.
Až do dnes sa však nikomu nepodarilo izolovať črty, ktoré by definovali tzv. „nacistickú osobnosť“. Väčšina zajatcov nebola nijak zvlášť agresívna či emotívna, a mnohí viedli usporiadaný rodinný život. Dokonca aj Hess odpovedal na otázky psychiatrov so zvláštnou ľahostajnosťou. Tvrdil, že len poslúchal rozkazy a robil to, čo bolo správne. Na otázku, či ho neprenasledujú nočné mory, odpovedal, že nie, nemá také fantázie.
Ani počas popravy sa neobjavili žiadne vzorce zvláštneho správania. Hans Frank prosil Boha o milosrdenstvo a bol vďačný za to, že sa s ním vo väzení zaobchádzalo dobre. Niektorí vyjadrili poctu Hitlerovi, iní odmietli hovoriť.
Následky
Zistenie, že sa nepodarilo objaviť „nacistickú osobnosť“, a že títo vojnoví zločinci sú normálni ľudia, je desivé. Keď sa ukázalo, že všetci majú nadpriemerné IQ, Američania túto informáciu odmietli zverejniť. Hanna Arendt neskôr využila frázu „banalita zla“ ktorá poukazuje na to, že zlo nebolo vrodené ako neukojiteľná chuť zabíjať, alebo ako nekonečná nenávisť, ale vzišla až z nezmyselnej normálnosti a ochoty počúvať autoritu.
Kelley dúfal, že sa mu v osobnosti a psychike jedinca podarí objaviť varovné príznaky, ktoré umožnia blížiace sa nebezpečenstvo v budúcnosti včas odhaliť a zastaviť. Keď zistil, že to nie je možné, bolo to devastujúce. Vzdal sa psychológie a zameral svoju kariéru na kriminológiu. Napísal: „Som si istý, že dokonca aj v Amerike sú ľudia, ktorí by išli cez mŕtvoly polky obyvateľov, len aby mohli ovládať tú druhú polku.“
Samovražda Douglasa Kelleyho
Tesne predtým, ako mal byť Goering popravený, spáchal samovraždu – otrávil sa kyanidom. Vo svojich poznámkach tvrdil, že mu nevadí byť zastrelený, ale nechce byť obesený. O 12 rokov neskôr na druhom konci sveta, vtedy už 45 ročný Kelley varil večeru svojej manželke a trom deťom. Kelleyho syn tvrdí, že sa jeho otec sa popálil a pamätá si krik. O chvíľu už stál na schodoch s penou v ústach a prázdnou nádobou od liekov v ruke.
Až do tej chvíle sa zdalo, že je všetko v poriadku. Bol Nový rok a rodina sa práve chystala oslavovať. Temnota sa však vkradla aj sem a ukázalo sa, že z Kelleyho sa stal alkoholik, ktorý bol neustále nahnevaný a už sa o samovraždu pokúsil. Jeho rodina doteraz nemá odpoveď na otázku, prečo sa to stalo a prečo spôsobom podobným Goeringovmu. Je to desivý epilóg k jednému z najznámejších súdnych procesov v histórii ľudstva. K procesu, ktorý zanechal viac otázok, než odpovedí.
listverse
Nahlásiť chybu v článku