Celý názov tohto projektu bol Project 4.1 (Study of Response of Human Beings exposed to Significant Beta and Gamma radiation due to Fall- out from High Yield Weapons). V preklade to znamená Štúdia reakcie ľudského organizmu vystaveného beta a gama žiareniu v dôsledku výbuchu zbraní hromadného ničenia. Bomba bola odpálená 1. marca 1954 nad atolom Bikini. Následky boli desivé.

Údajne išlo o medicínsku štúdiu vykonávanú pod záštitou USA, ktorá mala skúmať dopad žiarenia na zdravie obyvateľov Marshallových ostrovov. Odpálenie bomby dostalo pomenovanie „Nukleárny test Castle Bravo“. Aj keď bola bomba odpálená 1. marca, historické zdroje tvrdia, že štúdia začala až o niečo neskôr, a to 7. marca 1954.

Výskum bol rozdelený do dvoch častí. Prvou z nich je Program 4, teda skúmanie biomedicínskeho dopadu, druhou časťou je Projekt 4.1, ktorého názov sme spomenuli v úvode. Vedúcim projektu bol Eugene P. Cronkite a práve on kládol najväčší dôraz na to, že celý projekt musí ostať v utajení. Bál sa totiž, pochopiteľne, reakcií verejnosti. Výskum nebol nikdy oficiálne potvrdený, nepodarilo sa ho však utajiť a výsledky sa dokonca objavili v časopisoch zameraných na medicínu.

Obyvatelia Marshallových ostrovov boli pri tomto nukleárnom experimente využití ako pokusné králiky. Štúdia bola ukončená 75 dní po odpálení bomby, vedci sa však rozhodli, že ďalšie výskumy vykonajú po 6 a po 12 mesiacoch od vystavenia radiácii.

V roku 1972 padlo na kongrese v Mikronézii vyhlásenie, že cieľom štúdie bolo zistiť, akými prostriedkami je možné liečiť ľudí postihnutých žiarením v prípade, ak by došlo k jadrovej vojne. Na kongrese bolo vyjadrené tvrdenie, že Marshallove ostrovy vybrali americkí vedci na výskum len preto, lebo jeho obyvateľmi „sú hnedí domorodci na nejakom vzdialenom pacifickom ostrove“.

V roku 1994 bol objavený prospekt, ktorý bol očividne napísaný ešte predtým, než bol projekt spustený. Napriek tomu sa však vedci bránia, že počin Castle Bravo nebol zámerný, ani plánovaný a bomba na Marshallove ostrovy dopadla kvôli chybnej kalkulácii. V závere sa dokonca píše, že biomedicínsky výskum nebol súčasťou Projektu 4.1 a vôbec sa nekonal. Práve preto sa ako začiatok projektu uvádzajú neskoršie dátumy a nie 1. marec 1954.

Historik Barton C. Hacker kontroverzný výskum okomentoval nasledovne: „V marci v roku 1954 sa rozhodlo, že na Marshallových ostrovoch sa bude skúmať dopad žiarenia na ľudí, bude sa sledovať ich evakuácia a dekontaminácia a následne im bude poskytnutá liečba. Tak vznikol projekt 4.1. Podobne ako nešťastné udalosti v Hirošime a Nagasaki, Marshallove ostrovy poskytli významné informácie a dáta, ktoré by inak nebolo možné získať.“

Niet pochýb, že vedci obete žiarenia skúmali starostlivo, nikdy však od obetí nedostali žiadny súhlas. Následky výbuchu na vlastnej koži pocítili stovky ľudí. Záverečná správa hovorí, že celkovo bolo zasiahnutých 239 obyvateľov Marshallových ostrovov a 28 ďalších ľudí. Výsledky štúdií boli v roku 1955 publikované v lekárskych časopisoch.

Väčšina ľudí, ktorí boli vystavení radiácii, netrpela ťažkosťami hneď po ožiarení, po niekoľkých dňoch sa však dostavilo vypadávanie vlasov, poškodenie pokožky, vznik lézií a o niekoľko rokov neskôr mnoho ľudí ochorelo na rakovinu. Za prvých päť rokov po ožiarení sa počet potratov na ostrove zdvojnásobil a deti sa rodili postihnuté. Napriek tomu, že vedci obhajovali vedecké účely, nedá sa poprieť, že ide o jeden z najkrutejších experimentov vykonaných na ľuďoch.

Pozri aj: Táto fotografia pobúrila v roku 1862 celý svet. Zobrazuje zvrátený experiment, ktorého cieľom bolo dokázať prepojenie duše a tváre

wikipedia