Určite poznáte rôzne piesne, knihy, filmy alebo seriály, na ktoré neustále myslíte, niekoľkokrát ste ich počuli, videli alebo čítali a možno vás stále neomrzeli. Niektoré z nich sú populárne ešte aj dnes, iné sa stali neskutočne otravnými. Na tieto ikony pop kultúry sa však dá len veľmi ťažko zabudnúť. Veď aj napriek tomu, že mnoho kapiel sa už rozpadlo, veľa spevákov, hercov a spisovateľov už zomrelo, sú nám ešte stále známe také mená ako Spice Girls, Marilyn Monroe, Charlie Chaplin alebo Roald Dahl. Niektorých autorov známych ikon pop kultúry však nesprevádzali pri ich tvorbe úsmevy, smiech a šťastie, ktoré nám v dnešných časoch dávajú. Práve naopak. Tu je zoznam siedmich ikonických diel, ktorých minulosť nebola zabalená do ružového obláčika.
1. Sherlock Holmes
Sherlock Holmes skutočne patrí medzi ikony, na ktoré sa jednoducho nezabúda. A aj napriek tomu, že vznikol už v 19. storočí, veľkej popularity sa mu dostáva aj dnes. Za posledné roky vzniklo nespočetne veľa filmov, divadelných hier a seriálov, ktoré nám tohto slávneho detektíva pripomenuli. Či už to bol Benedict Cumberbatch, Robert Downey jr. , Jonny Lee Miller alebo samotný autor Sir Arthur Conan Doyle, v srdci sme si pre tohto sympatického génia miesto predsa len našli.
No Sherlock bol celebritou už na úplnom počiatku svojej „kariéry.“ Publikum zaujal svojimi šialenými dobrodružstvami a nadľudskými schopnosťami dedukcie. Niektorí dokonca tomuto imaginárnemu detektívovi pripisujú, že to bol práve on, čo do sveta vyšetrovateľov priniesol forenzné umenie.
Sherlock Holmes zožal a stále žne obrovský úspech. A to nás núti pýtať sa otázku: Prečo potom tento populárny vyšetrovateľ spadol so svojím nepriateľom z Reichenbachských vodopádov? Pravdou bolo, že on nikdy nezápasil s profesorom Moriartym. Jeho pravým nepriateľom bol jeho „otec“ – Sir Arthur Conan Doyle.
Aj keď sa to mnohým zdá zvláštne, Doyle skutočne Holmesa neznášal. V konečnom dôsledku to bola práve Holmesova popularita, ktorá Doyleovu nenávisť zosilňovala. Doyle začal písať poviedky, keď bol mladý a potreboval peniaze. Na začiatku, predtým, ako si našiel cestu k Holmesovi, sa pohrával s námetmi o múmiách a mäsožravých rastlinách, ktoré mohli zjesť aj človeka. No nič nemalo taký veľký úspech ako práve séria detektívnych príbehov.
Doyle však označil Sherlocka Holmesa za lacný, no tiež aj za šikovný nápad. Začal sa venovať historickým témam, ktoré však jeho čitateľov neuchvátili. A zatiaľ, čo publikum chcelo Holmesa, Doyle sa začal cítiť vyčerpaný, pracovne zaťažený a bol stále viac a viac nespokojný s fiktívnym detektívom, ktorého reputácia zatienila jeho vlastnú.
Tak sa ho v jeho poviedke Posledný problém (The Final problem) pokúsil zabiť. Poslal ho spoločne so svojím nepriateľom, profesorom Moriartym, smerom dole z vodopádov. Doyle povedal, že toto rozhodnutie vykonal v sebaobrane, a že keby Holmesa nezabil, tak on by určite zabil jeho. Avšak po veľkom nátlaku jeho čitateľov sa vzdal a Sherlocka Holmesa „oživil“. Tak až do konca svojho života písal príbeh, ktorý z celej svojej duše nenávidel.
2. Willy Wonka a továreň na čokoládu
Populárna rozprávka Charlie a továreň na čokoládu vyšla v roku 1964. Bola preložená do 32 jazykov a na celom svete sa predalo vyše 13 miliónov výtlačkov. Filmová adaptácia knihy Willy Wonka a továreň na čokoládu z roku 1971 bola, rovnako ako kniha, obľúbenou u mnohých detí po celom svete. Je to však dosť mätúce, pretože film sa zameriaval na zmiznutia viacerých detí za mimoriadne podozrivých okolností.
Jednému mužovi však bolo nad slnko jasné, že táto filmová verzia je viac ako len znepokojivá. Ten muž nebol nikto dôležitý… Vlastne „len“ autor knižnej predlohy – Roald Dahl. Áno, presne tak, tento deťmi milovaný autor knižiek zúril a nesúhlasil takmer s každým aspektom, ktorý sprevádzal pohyb jeho príbehu na filmovom plátne.
Nesúhlasil so zmenou názvu, s pridaním hudobných čísiel a hlavne nesúhlasil s obsadením Genea Wildera do hlavnej úlohy, ako Willyho Wonku. Vo všeobecnosti cítil, že film, ktorý sledoval príbeh hrôzostrašného cukrára usilovne odstráňujúceho príšerné nehody spojené s deťmi, sa snažil byť pre deti až veľmi priateľský.
Dahl bol tak veľmi rozhorčený, že v televízii a v časopisoch usporiadal proti tomuto filmu kampaň. Nakoniec sa síce upokojil, no jeho viera vo filmový priemysel sa nadobro stratila. Je veľká škoda, že tento autor zomrel v roku 1990 a nedožil sa skvelej filmovej adaptácie od režiséra Tima Burtona z roku 2005.
3. Lolita
Vladimir Nabokov v roku 1955 napísal jedno z najväčších literárnych diel 20. storočia. Príbeh rozpráva o milostnej afére medzi mužom v stredných rokoch a dvanásťročnou Lolitou, čo bolo v mnohých ohľadoch poburujúce a človek sa musí pýtať, prečo bol tento román vlastne napísaný. Ibaže literárny svet mohol toto veľdielo veľmi ľahko stratiť, a to kvôli autorovým výkyvom nálad.
Jedného večera v roku 1950 sa Nabokov rozhodol, že rukopis, na ktorom dlho pracoval, musí byť zničený. Nevie sa presne prečo, možno to bolo kvôli tomu, že nebol so svojou prácou spokojný, možno kvôli tomu, že sa bál o svoju reputáciu. Nech to bolo akokoľvek, zobral svoje dielo na záhradu a škrtol zápalkou.
Keďže tento vzťah lásky a nenávisti, ktorý prechovával k svojim dielam nebol ničím novým, jeho manželka Vera ho veľmi dobre poznala. Už sa jej podarilo zachrániť viac ako jeden z jeho rukopisov a tento nebol výnimkou. Keď uvidela, čo jej manžel robí, pribehla na záhradu za ním a z plameňov vytiahla väčšinu strán Lolity. Nabokov nakoniec svoju kontroverznú prácu dokončil a umožnil svetu pohádať sa o jeho diele.
4. Nekonečný príbeh
V roku 1984 film Nekonečný príbeh ohromil divákov všetkých vekových kategórií, a to hlavne vďaka svojej atmosfére. Stal sa veľmi populárnym, bolo vytvorených niekoľko jeho pokračovaní a je až záhadou, že len malá hŕstka ľudí pozná román, na ktorom bol film založený.
Je tomu tak z dosť kuriózneho dôvodu: autor tohto diela prišiel o rozum a svojho diela sa zriekol. Keď Michael Ende, spisovateľ fantasy žánru videl, čo z jeho knihy spravil filmový priemysel, nahneval sa. Vyhlásil, že jeho dielo bolo „zabité a zošité gýčovou melodrámou, komercializáciou, plyšom a plastom“.
Ende zúril, pretože filmový priemysel uprednostnil peniaze pred príbehom. Po predaní práv však už toho nebolo veľa, čo mohol spraviť, no jedna možnosť mu ostala. Myslel si, že keď svoje meno odstráni z filmu a vzdiali sa od svojho projektu, vyrieši sa tým jeho trápenie. No to si skutočne len myslel.
Pravdou bolo, že Ende bol stále viac a viac zúfalý a nahnevaný. Niektoré scény, ktoré boli do filmu pridané ho iritovali a nakoniec skončil na súde a požadoval od filmového priemyslu, aby boli scény odstránené. Aj napriek súdnym výdavkom, ktoré boli vyššie ako cena, za ktorú boli kúpené práva, videl svoj boj ako čestnú vec a odmietal sa vzdať. Keď však súd rozhodol v prospech filmárov, bol nútený upokojiť sa. Rovnako ako Roald Dahl však už nikdy nestratil svoj trpký odpor k filmovému priemyslu.
5. Práca Emily Dickinsonovej
Ak ste sa niekedy zaujímali o poéziu, určite ste o Emily Dickinsonovej počuli. Táto žena sa, rovnako ako mnohí ďalší básnickí velikáni, stala perfektným príkladom posmrtnej slávy, pretože počas svojho života predala len 8 básní. Avšak keby jej všetko vyšlo tak, ako si to predstavovala, čoskoro by zostala zabudnutou a všetky jej diela by boli zničené.
Emily pôsobila tichým a upokojujúcim dojmom, no na druhej strane bola skutočne „deštruktívna“ a mierne šialená. V listoch adresovaných jej sestre Lavinii písala, aby po jej smrti zhromaždila všetky jej diela a spálila ich – vrátane samotných listov, v ktorých o to požiadala.
Našťastie pre všetkých milovníkov kvalitnej poézie, keď Emily v roku 1886 ako 55-ročná zomrela, jej sestra naplnila len polovicu jej poslednej vôle. Nechala zhorieť všetky ich staré listy, no nedokázala sa donútiť hodiť do plameňov vyše 1700 básní svojej sestry. Namiesto toho sa pokúšala zviditeľniť ich a vydať. To sa jej aj podarilo a v roku 1893 The New York Times napísal tieto slová: ,,Emily Dickinsonová bude čoskoro známa medzi anglicko-hovoriacimi nesmrteľnými básnikmi.“
6. Mary Poppins
Táto kúzelná pestúnka s lietajúcim dáždnikom nie je na Slovensku veľmi známa, no určite ste o nej už počuli. Len malá hŕstka ľudí však vie, že úspešný film o zázračnej pestúnke od Disneyho, o Mary Poppins, bol založený na knižnej sérii od Pamely L. Traversovej.
Táto autorka sa až po dvoch desaťročiach, čo bola prenasledovaná Waltom Disneyom, ktorý sa ju snažil prehovoriť na spoločnú spoluprácu, kvôli finančným problémom rozhodla umožniť Disneymu uviesť jej dielo na televízne obrazovky. Avšak – to je najšťastnejšia časť tohto príbehu.
Už od samého začiatku bol proces tvorby filmu pre Traversovú zničujúci. Našla chybu v takmer každom Disneyho rozhodnutí, od hudby až po scenár. Nepáčil sa jej výber hercov, vzhľad animovaných tučniakov a dokonca – teraz bez srandy – nenávidela vo filme použitú červenú farbu. Najviac zo všetkého však opovrhovala tým, ako bola Mary Poppins vo filme vykreslená.
Táto čarovná anglická pestúnka bola podľa Traversovej slov až príliš milá a príjemná. V knihe bola omnoho viac odmeraná. Autorkina zúrivosť narástla až do takých rozmerov, že Disney zvažoval, že ju nepozve na premiéru filmu, pretože sa obával, že svoj hnev nebude vedieť ovládať. A možno by spravil lepšie, keby ju predsa len nepozval.
Diváci videli Traversovú po premiére filmu plakať. Bohužiaľ, následne strávila zvyšok svojho života v tieni svojho diela. Napriek tomu, že domov si odniesla 5 percent z celkovej produkcie filmu, citovo sa nikdy nezotavila. Vo filme, ktorý priniesol radosť generáciám detí, videla len smútok a sklamanie.
7. Ako zabiť vtáčika
Kniha Ako zabiť vtáčika (To Kill a Mockingbird) je všeobecne považovaná za jeden z najväčších románov, ktoré boli kedy napísané. Zaoberá sa skutočne ťažkými témami rasizmu a nespravodlivosti. Román, ako ho poznáme, je konečným výsledkom vyčerpávajúceho procesu úprav a prepisovania, ktoré boli požadované autorkinou editorkou, Tay Hohoffovou.
Z pôvodného návrhu s názvom Go set a Watchmen, nezostalo takmer nič, s výnimkou názvov miest a jednotlivých charakterov. Tieto neustále zmeny a prepisovania autorku Harper Leeovú hnevali a podľa niektorých dohadov sa po poslednom kole Hohoffovej návrhov strhla dráma, ktorá takmer odsúdila toto veľdielo do hrobu.
Leeová sa na svoju editorku nahnevala a vyhodila svoj rukopis von oknom, do snehu. Našťastie však zakročila Hohoffová a povedala jej, že práve teraz necháva jeden z najväčších románov 20. storočia zomierať v chlade a v samote. Leeová teda rezignovala a pokračovala vo svojej úmornej práci. Nakoniec editačným procesom prešla a v roku 1960 uviedla na trh jeden z najväčších románov svojej doby.
listverse
Nahlásiť chybu v článku