Dlho som rozmýšľala, či napísať tento blog. Predsa len, mojou ideou je robiť malé dobré skutky bez toho, aby som to zdieľala na sociálnych sieťach. Napokon som došla k názoru, že mnohí sa trápia s tým čo ja, a tento moment pre nich môže byť inšpirujúcim návodom, ako využiť boj s bulimickým nekončiacim kruhom pre prospech druhých.

Po štvrtkovom večernom záchvate prejedania som sedela vo svojej izbe, držala sa za brucho a bojovala s výčitkami. Kurací šalát a krémová špenátová polievka boli veľmi dobré – tak dobré, až som stratila hlavu. Áno, rôzne druhy porúch príjmu potravy kráčajú ruka v ruke. Môj prípad sa začal anorexiou, ktorú prelínala ortorexia, neskôr prešiel do atypickej bulímie a záchvatového prejedania. Naďalej bojujem s každou jednou z nich.

Nuž, v ten štvrtok, keď mi bolo zle, zaprisahávala som sa, že sa to už nikdy viac nesmie stať. Premýšľala som nad dôvodmi prečo; nad tým, čo by som mohla zmeniť a spraviť, aby som sa z toho ošiaľu vymanila. Náhle som si opäť naplno uvedomia, akú priveľmi dôležitú úlohu zohráva jedlo v mojom živote. Koľko myšlienok mu počas dňa venujem? Koľko času trávim plánovaním svojho jedálnička? Ako často sa kvôli tomu nemôžem sústrediť na robotu alebo sa začnem odťahovať od priateľov? Prečo mi jedlo – obyčajné jedlo – výrazne ovplyvňuje každodenný život a fungovanie?

Zdvihla som sa zo stoličky a otvorila chladničku. V krabičkách, pekne naukladaných na seba, som našla kopu jedla – výsledok môjho hlúpeho bulimického zvyku zhromažďovať potraviny a starať sa o ne ako o milované domáce zvieratko. Boli to všetko moje obľúbené veci, no vo veľkom množstve, ktoré som plánovala zjesť.

Vedela som, že keby som to zjedla, bolo by mi zle a ďalšie dni by som strávila v depresii a výčitkách. Jedlo má predsa nasýtiť (v akurátnom množstve) a spraviť radosť – a ani jedno z toho by sa nestalo. Plytvať ním a vyhodiť ho som sa neodvážila, no odpoveď sa núkala sama: každé ráno chodím okolo niekoľkých ľudí bez domova, spiacich na lavičkách či raňajkujúcich suchý rožok na obrubníku.

Zobrala som všetko do izby, našla pár nepotrebných obalov a začala baliť. Sama som bola prekvapená, koľko toho bolo: liter špenátovej polievky s vajíčkom a kuracím mäsom, vyše pol kila hustého hovädzieho gulášu, kurací šalát s majonézou, čučoriedkový jogurt, olomoucké syrečky, instantná kuracia polievka, jablká a sáčok hrozna. Priložila som plastovú lyžičku, malé papieriky s popisom a (snáď) milý odkaz.

Keď som odchádzala od dvoch mužov, čo mi poďakovali a nakúkali do veľkej tašky, cítila som sa zvláštne oslobodzujúco. Nielen preto, že ma čakal primeraný obed; presná porcia s jedlom, z ktorého ma kvôli tráviacim problémom nebude bolieť brucho. Teraz si nemyslite, že idem hladovať(!), mám predsa dostupné štyri jedlá denne – no aspoň dnes som takúto cennú výhodu zabezpečila dvom mužom, pre ktorých to nie je samozrejmosť.

Čo som týmto príbehom chcela povedať? Bojovať so záchvatmi prejedania nie je vôbec ľahké a nestačí si iba povedať, že prestanem. Je to postupný proces. Veď po tom večernom, ktorý som spomínala, ma chytil aj ranný. Napriek zlyhaniam sa však nesmiem poddávať a malými krôčikmi napredovať za uzdravením. Dôležité je neutápať sa v sebaľútosti aké je to zlé, ale zlepšiť si deň tým, že z choroby aspoň na okamih spravíme výhodu a pomôžeme druhým. Pretože ten pocit, ktorý sa dostaví, nám pomôže prekonať ťažké chvíle.

Autorka článku: Valentína

Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 

Pozri aj: „Ako 8-ročná som si zaťahovala opasok, až som mala odreniny.“ Mladá, iba 17-ročná Valentína ešte stále trpí anorexiou, no napriek tomu rozbieha celoslovenský projekt Chuť žiť