V každom z nás zúri búrka medzi: „Ak ti to je súdené, tak to k tebe príde“ a „Keď niečo chceš, tak si pre to choď.“ A preto je najhoršie vzdať sa vecí, ktoré nás síce pomaly zabíjajú, ale ak by sme od nich naozaj odkráčali, pravdepodobne by nás to zabilo úplne. Prečo len sa ľudia najviac držia práve tých vecí, ktoré nie sú určené pre nich? Prečo je to tak?

Pretože sny sú krajšie ako realita. Pretože predstavy, aj keď chybné, sú znesiteľnejšie, ako pravý svet.

Možno je to preto, že zakázané ovocie chutí najlepšie. To, čo je pre nás nedosiahnuteľné je oveľa lákavejšie, než to, čo môžeme mať.

Možno preto, že niekde v hĺbke duše si uvedomujeme, že tie veci naozaj nie sú pre nás. A viete, ako to chodí – vždy hľadáme to, vždy hľadáme tú lásku, ktorá nám chýba, ktorú nemáme. Až príliš dobre si uvedomujeme, že je pre nás ako kyslík. A preto sa nechceme vzdať. Ako by sme potom dýchali? Ako sa dá žiť bez kyslíka?

Možno preto, že ak by sme sa vzdali niečoho, alebo respektíve niekoho, kto nám nie je súdený, ako by sme mu dobrovoľne dali dovolenie na to, aby odišiel z nášho života. A aký by bol život bez neho? A aký je vlastne život s vedomím, že sa stále držíme toho, čo nemôžeme mať?

Možno o živote neviem celkom nič, ale veci, ktoré nám sú súdené si nevyžadujú noci plné sĺz, trápenia, bolesti a smútku. Nemusíme využívať všetku silu, ktorú máme na to, aby sme ich prinútili zostať.

Ale je to ťažké. Vždy máme v hlave takú tú krásnu predstavu o tom, „čo ak…“. Čo ak by sa to naozaj stalo? Čo ak by sa všetky naše predstavy naozaj zmenili na realitu?

No čo by sa stalo, ak by sme sa predsa len prestali držať toho, čo nie je pre nás a otvorili dvere iným veciam?

Ale až v momente, keď si uvedomíme, že všetko to, čo sa nachádza za každým „čo ak…“ sa nestane, až v tom momente budeme pripravení. Pripravení na čo? No na lásku, ktorou nás obklopujú ľudia, ktorí sú nám súdení. Na príležitosti a život, ktorý nám bol daný. Na osobu, ktorou sme sa sami mali stať.

Toho, čo nemôžeme mať, sa držíme ako kliešte. Veľmi silno a nechceme sa pustiť. No ak sa nám to raz podarí, ak konečne prestaneme lipnúť na mylných a vymyslených predstavách, až potom zistíme, že život je úplne iný. Krajší, veselší, pozitívnejší, ale hlavne plný všetkého, čo nám patrí.

Pozri aj: Toto sa stane, keď vás prestane zaujímať, čo si myslia ostatní

thoughtcatalog