Keď pošteklíte súrodenca, pravdepodobne zareaguje smiechom alebo sa začuduje, prečo ste to urobili. Teraz sa pokúste poštekliť sami seba. Pravdepodobne sa nič nestane. Nie je to však nič zlé, ba práve naopak.

Čo je a nie je naše

Práve teraz, keď čítate tento článok, držíte v rukách nejaké zariadenie, či už myšku alebo smartfón. Ruka, ktorá zariadenie drží, je prirodzenou súčasťou tela, ale zariadenie už nie, čo podvedome vníma mozog každého zdravého jedinca. Nie je to však úplne bežná vec, mozog je totiž nastavený tak, aby odlišoval to, čo je naše telo a čo už patrí k jeho okoliu. Niekedy sa tento proces môže narušiť, napríklad pri schizofrénii, a človek vtedy môže nadobudnúť pocit, že jeho vlastné končatiny nie sú jeho, alebo že jeho činy ovláda nejaká vonkajšia sila.

Dotyk

Jedným z najdôležitejších zmyslov je hmat a kedykoľvek pohladkáte mačku alebo ťuknete do klávesnice, vaše telo vyšle obrovské množstvo signálov. Keď váš mozog vydá signál, že chcete pohnúť rukou, vyšle vlastne dve kópie tej istej správy, pričom jedna pohne rukou a druhá slúži na predvídanie toho, čo bude nasledovať ďalej. Následne sa vyšle signál späť a mozog dostáva informácie o tom, že kožuch mačky bol hebký a vy ste niekomu do správy napísali nepríjemný preklep. Mozog na základe týchto informácií porovnáva to, čo sa stalo s tým, čo očakával, že sa stane. Čakali ste, že kožuch mačky bude hebký, skutočne taký aj bol, prečo nie je ďalej dôvod danou informáciou sa zaoberať.

Keď vopred poznáte pointu

Práve preto sa človek sám nedokáže poštekliť, váš mozog totiž predvída, čo idete urobiť. Je to ako keby vám niekto rozprával vtip, ktorého pointu už dávno poznáte, už to viac nie je príliš vtipné. To však nie je jediný dôvod. V roku 2000 vykonala Sarah-Jayne Blackmore experiment, v ktorom skúmali, ako sa líšia reakcie ľudí, keď sa pošteklia sami a keď ich pošteklí robot. V treťom prípade zas mali robota, ktorý ich pošteklí, ovládať samotní účastníci, k štekleniu však došlo s istým časovým odstupom.

Časový odstup

Výsledky experimentu ukázali, že najviac ich pošteklilo, keď ich šteklil robot, ktorého nemohli ovládať a najmenej, keď sa mali poštekliť sami. Zaujímavé je, že v treťom prípade, čím dlhší bol časový odstup šteklenia, tým intenzívnejšie ho jedinci pociťovali. Vedci si myslia, že je to tak preto, lebo sa nestalo hneď to, čo mozog predvídal.  Ďalší výskum, ktorý skenoval mozgy účastníkov experimentu ukázal, že ak mali účastníci poštekliť sami seba, došlo k deaktivácii troch častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za vnímanie dotykov, pohybu a pozitívnej stimulácie.  K deaktivácii však nedošlo v prípade, ak účastník len pohol rukou bez toho, aby sa pošteklil.

Psychóza

Švédski vedci sa rozhodli, že výskum zopakujú a urobia zopár obmien. V predošlom experiment sa totiž účastníci šteklili za použitia predmetov, kým v tomto prípade mohli použiť len vlastné ruky. Výsledky ukázali, že v tomto prípade sa signál do mozgu dostal skôr, ako vôbec došlo k dotyku na pokožke. Ak teda sami seba nemôžete poštekliť, je to dobré znamenie. Dokážu to totiž len ľudia trpiaci psychózou, ktorá je zvyčajne sprevádzaná sluchovými či inými halucináciami.

Pozri aj:

Tento psychologický dôvod vás presvedčí o tom, že peniaze by sme mali utrácať na zážitky,…

curiosity