Väčšina obranných mechanizmov je zakorenená v našom podvedomí, čo znamená, že sami nedokážeme určiť, kedy ich používame. Sotva by sme ale našli človeka, ktorý za ne svoje nepríjemné pocity nikdy neskryl. Pravdou však je, že ich pričasté používanie je znakom toho, že človek nie je dostatočne psychicky silný na to, aby čelil svojim problémom a starostiam tvárou v tvár. Sú vám niektoré z nich dôverne známe?

Popretie

Tento obranný mechanizmus je na vysvetlenie najjednoduchší. Jeho podstata tkvie v tom, že ak je pre vás príliš ťažké s niečím sa vyrovnať, jednoducho to popriete a presvedčíte samých seba, že sa to vlastne nikdy nestalo.

Psychológovia považujú tento proces za najjednoduchší a najprimitívnejší obranný mechanizmus. Domnievajú sa, že korene má ešte v detstve, kedy sme si jednoducho zapchali uši zakaždým, keď sme niečo nechceli počuť a zakryli si oči vtedy, keď sme niečo nechceli vidieť.

Popretie je síce veľmi často využívaným mechanizmom, no problémy ľudí len zhoršuje. Vyskytuje sa napríklad nielen v bežných vzťahoch, kedy si jeden z partnerov nemusí chcieť priznať, že vzťah už nemá zmysel, ale aj pri vážnejších problémoch, ako je napríklad popretie alkoholizmu, či užívania drog.

Regresia

K regresii dochádza, keď sa stretneme s natoľko vypätou a stresujúcou situáciou, že nevieme, ako na ňu zareagovať. Následne tak dochádza k tomu, že v dôsledku veľkej túžby s danou situáciou sa vyrovnať sa začneme správať neprirodzene detinsky – správaním sa teda vrátime späť do raného detstva.

S regresiou sa môžeme stretnúť napríklad u detí, ktoré práve čelia rozvodu svojich rodičov. Veľakrát už školopovinné dieťa sa napríklad opäť môže začať pomočovať.

Represia

Represia je podvedomým mechanizmom, pri ktorom bránime svojej mysli, aby sa do nej dostali znepokojujúce podnety alebo myšlienky. Najčastejšie potláčané sú pritom tie, ktoré by viedli k pocitu viny alebo k „sebadeštrukcii“ našej psychicky.

Represia, teda vytesnenie, sa udržuje tzv. cenzúrou – psychologickým systémom silových vlastností, ktorý zabraňuje vytesneným myšlienkam, aby sme si ich uvedomili.

Projekcia

Projekcia nastáva vtedy, keď opisujete svoje vlastné pocity, no použijete na to inú osobu. O sebe teda hovoríte formou ako „on/ona niečo spravil/a“.

Väčšinou ide o prípady, kedy sa človek správa agresívne, či protispoločensky, no sám svoje správanie nemôže akceptovať, preto ho premieta do iných osôb. V bežnom živote sa s projekciou môžete stretnúť napríklad vtedy, keď vám vaša kamarátka rozpráva o nevere svojej známej, pričom nevery sa mohla dopustiť ona sama.

Presunutie

Žiaľ, tento obranný mechanizmus je využívaný veľmi často. Ide o situáciu, kedy človek svoj hnev spôsobený jedným objektom presunie na iný objekt, na ktorom si ho vybije.

Pre lepšie pochopenie – predstavte si, že vás šéf naštve v práci, no vy si nemôžete dovoliť vynadať mu, ak nechcete dostať výpoveď. Frustrácia váš hnev ešte stupňuje a tak prídete domov a „odskáče“ si to váš partner, dieťa, či pes.

Racionalizácia

K racionalizácii dochádza vtedy, keď si fakty jednoducho prispôsobíte tak, aby zapadli do vašej reality jednoduchšie. Inak povedané – meníme pravdu na lož, len aby sa nám uľavilo.

Príkladom môže byť napríklad situácia, kedy dostanete prácu, po ktorej ste naozaj túžili. Veľmi sa jej tešíte, no po dvoch týždňoch si vás zavolá šéf a dostanete okamžitú výpoveď. Napriek tomu, že ste mali prácu radi, dokážete sa presvedčiť, že bola vlastne hrozná, kolegovia boli nanič a šéf/ka vás sexuálne obťažoval/a.

Reaktívny výtvor

Reaktívny výtvor je taktiež veľmi často používaným obranným mechanizmom. Človek sa pri ňom začne správať úplne v protiklade k tomu, čo cíti a čo naozaj chce. Myslí si totiž, že to, čo cíti vo svojom vnútri je nesprávne, nežiaduce a nemalo by to tak byť.

Príkladom z reálneho života môže byť napríklad situácia, kedy sa muž zaľúbi do ženy, no osud ich vzťahu jednoducho nepraje. Miesto toho, aby situáciu riešil s citom a rozumom, navonok sa k nej začne správať nenávistne, len aby jej, sebe a aj svojmu okoliu dokázal, že ju vlastne vôbec nemiluje.

Intelektualizácia

K intelektualizácii dochádza vtedy, keď sa snažíme spraviť vec komplikovanejšou, než v skutočnosti je, len aby sme sa nemuseli pozrieť na jej podstatu. Zaoberáme sa pri nej vedeckými faktami, ktoré súvisia s daným problémom, no prehliadame jeho podstatu.

Najlepšie to opäť pochopíme na príklade. K intelektualizácii môže prísť napríklad pri pacientoch trpiacich rakovinou. Niektorí z nich celé dni študujú spletité detaily všetkých liečebných procedúr, len aby nemuseli čeliť svojmu osudu, či smútku svojich blízkych.

Pozri aj: JEDNA Z ĽUDSKÝCH EMÓCIÍ TRVÁ AŽ 240 KRÁT DLHŠIE, NEŽ INÁ. VIETE, KTORÁ TO JE?

psych.sk (Henrieta Balázsová), learning-mind