Čo ak cítite, že všetci vaši príbuzní dokopy vás poznajú menej, než obyčajný ľudia? Čo ak sa všetci tí, čo si hovoria „vaša rodina“ nikdy nesprávali ako skutočná rodina? Je to v poriadku. Vážne. Pretože rodina niekedy nemusí mať vôbec nič spoločné s krvou.

Pomaly sa učím, že nie všetci ľudia tu s nami budú odteraz až navždy. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Zostávajú len niektorí, ale to je úplne v poriadku. Ľudia sa menia. My sa meníme. Naše životy sa menia. A menia sa aj naše rodiny.

Pomaly sa učím, že nie všetci tí ľudia, s ktorými ma viaže pokrvný zväzok, sú naozaj moja rodina. Niektorých z nich vídam len počas Vianoc, Veľkej noci alebo narodeninových osláv. S niektorými z nich sa len náhodne stretnem na návšteve. A s niektorými z nich sa vidím maximálne raz do roka.

Pomaly sa učím, že sa nemusím cítiť vinná za to, že ak sa s nimi predsa len stretnem, nemáme si čo povedať. Nedokážeme nadviazať spoločnú reč a už vôbec nie sa zo srdca porozprávať. Je v poriadku prehodiť pár zdvorilostných fráz a potom sa už iba usmievať.

Pomaly sa učím, že nemá význam trápiť sa kvôli každému, kto si hovorí „rodina“, no nikdy sa tak nesprával. Nemá význam zaoberať sa tým, čo si o mne myslia, pretože viem, že ma v skutočnosti vôbec nepoznajú. Nemá význam presviedčať ich o niečom, čo by aj tak nikdy nepochopili.

Pomaly sa učím, že aj keď sa na niekoho podobám, nemusí to byť moja rodina. Že rodina nepozostáva z ľudí, ktorí ma videli plakať, keď som si na dedovom bicykli rozbila koleno. Alebo ľudí, ktorí ma videli trucovať, pretože som odmietala zjesť polievku, ktorú navarila teta.

Pomaly sa učím, že rodinu tvoria ľudia, ktorí tu vždy boli pre mňa, ktorí ma podporovali. Videli ma padať a pomohli mi vstať. Boli mojou oporou a ja som mohla byť oporou pre nich. Rodinu tvoria ľudia, ktorí sa dokážu spoločne zabávať na rovnakých veciach, bez toho, aby jeden druhého súdili. Dokážu si pomôcť, bez akýchkoľvek otázok a rečí. Dokážu robiť všetko s láskou a nezištne – len preto, že vás jednoducho majú radi takých, akí ste.

A pomaly sa učím, že niekedy títo ľudia ani nemusia mať rovnakú krv. Že človek, ktorého ste spoznali pred pár mesiacmi, môže byť pre vás lepšou rodinou, než sesternica, ktorú ste nevideli už dva roky.  Že obyčajní ľudia vám môžu byť ako rodina. Že oni v podstate vaša rodina už sú.

Nechápte ma zle, nesnažím sa povedať, že máte na svoju skutočnú rodinu úplne zanevrieť. Snažím sa len povedať, že je v poriadku pretrhnúť nitky s tými, ktorí vám do života neprinášajú žiadne šťastie. Ktorých v podstate ani nezaujímate – a to aj v prípade, že ide o vašu rodinu.

Pozri aj: Emocionálne vyhorenie hrozí každému z nás. Prekonať vám ho pomôže týchto 6 vecí

thoughtcatalog