Občas sa totiž zdá, že nič nestíhame. V jedinom dni treba zvládnuť prácu, postarať sa o domácnosť, o potrebné nákupy, o zaplatenie účtov, možno skočiť na poštu, vyvenčiť domáceho miláčika a milión iných drobností. A kde ostal čas na spánok a na záľuby?

Predstavte si, že by sa vás niekto opýtal, ako dlho vám trvá, kým si zbalíte kufor na cestu. Niekto možno odpovie, že približne pol hodinu, kým iný sebavedome povie, že mu na to stačí tak do desať minúť. Existuje však odpoveď, pri ktorej nemusíte rátať minúty. Pobalíte sa presne za taký čas, aký máte k dispozícii. Ak máte veľa času, s balením sa nikam neponáhľate. Naopak, ak máte času málo, za pár minút do kufra nahádžete všetko, čo vám príde pod ruku. Tak aspoň tvrdí Parkinsonov zákon.

Slová „nemám na to čas“ sa stávajú súčasťou našej kultúry a počúvame ich čoraz častejšie. Očakáva sa od nás maximálna produktivita, a tak sa z nás stávajú hyperaktívni jedinci neschopní na chvíľu si oddýchnuť, venovať sa tomu, čo máme radi a užívať si to plnými dúškami. Kedy ste naposledy nerobili nič dôležité, len tak ste si užívali chvíľku voľna? Ak si na to už ani nedokážete spomenúť, Parkinsonovo pravidlo možno prospeje aj vám.

Aj keď môže znieť na prvý pohľad komplikovane, jeho podstata je skutočne jednoduchá. Parkinsonovo pravidlo totiž stojí na troch jednoduchých pilieroch, a to:

1. Práca sa rozrastá do takej miery, aby vyplnila čas, ktorý máme k dispozícii.
2. Výdavky narastajú, až kým sa nepokryjú všetky príjmy.
3. Čas venovaný každej úlohe je nepriamo úmerný tomu, do akej miery je úloha dôležitá.

Ako Parkinson k týmto zákonom vôbec prišiel?  Cyril Northcote Parkinson bol námorný historik a všimol si, že čím viac britských kolónií ubúda, tým viac personálu sa prijíma, aby o ne bolo postarané. Byrokratickej práce ubúdalo, no každý rok pribudlo 5 až 7 percent zamestnancov. Tento jav ho zaujal natoľko, že sa ho rozhodol preskúmať. Na základe toho spísal zákony, ktoré zjednodušene hovoria o tom, že aj keď práce ubúda, zamestnanci si nájdu ďalšiu prácu, ktorou by čas vyplnili a ďalšie zdroje, ktoré by na danú prácu využijú.

Samozrejme, Parkinsonove zákony sa netýkajú len práce, aplikovať sa dajú aj do bežného života. Napríklad, ak máte zadanie, ktoré vám bežne trvá jeden deň ale vy si na neho vyčleníte týždeň, je takmer isté, že ten týždeň využijete a každým dňom sa bude zdať, že je dané zadanie komplikovanejšie, ako predtým. Okrem toho, pohltí to nielen množstvo vášho času, ale aj energie.

Bude vás prenasledovať myšlienka na to, čo všetko musíte ešte stihnúť a čo ešte nemáte urobené. Môže za to aj prokrastinácia, ktorá vás núti každý deň urobiť len malý kúsok a zvyšok si odložiť na neskôr. Na druhej strane, neraz panuje domnienka, že čím viac času sme niečomu venovali, tým je to hodnotnejšie a vzácnejšie. V tomto prípade to však nemusí byť platné.

Ako sa pôsobeniu Parkinsonových zákonov vyhnúť, keď už viete o ich pôsobení? V prvom rade je dôležité stanoviť si realistické ciele. Stanovte si najkratší možný čas, o ktorom ste si istí, že vám umožní úlohu zvládnuť. Druhým krokom je správne si stanoviť priority. Určite si tie najdôležitejšie a venujte sa im najskôr, neodkladajte ich len preto, že predstavujú veľké sústo.

Tretím krokom je stanovenie si odmeny za dobre odvedenú prácu. Nie sme predsa roboty a ak sa motivujete tým, že po práci sa odmeníte, bude sa vám lepšie sústrediť a práca pôjde rýchlejšie. Posledný krok je neraz ten najťažší, musíte sa však jednoducho rozhýbať a začať konať.

Pozri aj: Tetanický syndróm: choroba mladých 21. storočia spôsobená stresom

psychology-spot