Nadera Abdul Aziz je ženou, ktorá na vlastnej koži spoznala, aké je to trpieť depresiou spojenou s úzkosťou. Ľuďom, ktorí sú na tom podobne sa rozhodla venovať tento naozaj silný otvorený list, ktorý vo vás určite zanechá silné dojmy.
“Vy… áno, vy, ktorí toto čítate. Vy, ktorý práve teraz sedíte za obrazovkou a nikto ani len netuší, čo skrývate. Všetci si hovoria, akí ste produktívni, pracovití a vždy ochotní pomôcť. Tí, ktorí hrajú. Tí, ktorí vyhrávajú. Obľúbení pre svoju vtipnosť a lásku, ktorú dokážu rozdať.
Vy… áno, vy, ktorí toto čítate.
Vy, o ktorých nepokojných nociach nikto netuší. Ľudia nepoznajú vaše slzy, ktoré sa preliali za zavretými dverami vášho bytu. Ľudia netušia o tom, že niekedy ste možno premýšľali aj nad samovraždou, o ktorej ste si mysleli, že vás z tohto celého dostane.
Vy, áno, vy.
Nepoznaní pre neviditeľné závažia, ktoré vás ťažia na srdci i na duši.
Nepoznaní pre toho neviditeľného nepriateľa, ktorý sa vám neustále prihovára. Nepoznaní za pravdu ukrývajúcu sa za vašimi jazvami. Nepoznaní za skutočnú pravdu skrývajúcu sa za tými smutnými očami.
“Som v poriadku, len som unavený.”
“Som v poriadku, len ma trochu bolí hlava.”
“Som v poriadku, to prejde.”
Sú vám tieto vety známe?
Vy, áno, vy, ktorí toto čítate… a ja, ktorá toto píšem. My všetci, ktorých sa toto týka.
Všetci sme známi neznámi.
Pre všetkých známych neznámych – nie ste v tom sami. Nepodceňuje symptómy vašej duševnej choroby a neskrývajte tú burinu, ktorá vyrástla v krásnej záhrade vašej duše.
Chodíme, dýchame, žijeme s ostatnými. No vo vnútri sa cítime byť mŕtvi. Cítime sa ako na skúške. Z herectva dostávame A, ale zo skúšky života prepadáme.
Sme známi neznámi. Tí, ktorí sa stále topia, no nikdy sa nevzdajú. Sme príliš slabí na to, aby sme doplávali na breh, no príliš silní na to, aby sme sa potopili a vzdali to.
Sme ako labute. Zvonka krásne a pokojné. No keď sa pozriete pod hladinu vody, uvidíte, ako zúrivo labuť pádluje nohami, len aby sa udržala nad hladinou…”
themighty
Nahlásiť chybu v článku