Ležíš večer v posteli a premýšľaš. Premýšľaš nad tým, že či je správne to čo robíš. Či je správne, že znova ješ, že pridávaš potraviny, z ktorých máš strach ako cukry a tuky. Premýšľaš nad celým dňom a všetkým, čo si dnes zjedla. Prídu výčitky. Naozaj si jedla priveľa? Čo budeš jesť zajtra? 

Spolu s tým dorazí aj pocit, že si pribrala a všetko, čo si za deň zjedla, sa na tebe pomaly ukladá. Vnímaš svoje telo, no necítiš sa v ňom komfortne. Napokon zaspíš.

Ráno nasleduje typická rutina. Váženie. Nádych, výdych. A uvidíš to číslo, to sprosté číslo, ktoré ti ničí život. Stúplo o niekoľko gramov hore. Pribrala si. Cítiš sa zle, zlyhala si… A to všetko napriek tomu, že veľmi dobre vieš, že musíš pribrať. Ach, tá nenávisť k samej sebe, tie myšlienky na smrť, na hladovanie a cvičenie… Príde znepokojenie a sklamanie samej zo seba. Prečo takto opäť premýšľaš?

Vojdeš do kuchyne. Čo si dáš na raňajky? Budeš vôbec jesť? Myšlienky ti hovoria, že nemáš jesť, že číslo na váhe stúpa, že by si s tým mala čím skôr prestať a vrátiť sa tam, kde si bola – k chudnutiu, do komfortnej zóny.

Našťastie znenazdajky príde sila: vstaneš a pripravíš si jedlo. Je to obrovský krok, ktorý vidíš len ty sama. Robíš to pre seba, hovoríš si v duchu, pre svoje zdravie, rozvoj, silu… pre rodinu a blízkych, ktorí ti veria. Začneš jesť a gratuluješ si, pretože si spravila veľký kus roboty a výborne si odštartovala svoj deň. Kašleš na výčitky.

Deň ubieha a ty vyhladneš. Je to dobrý pocit? Máš sa najesť? Presviedčaš sa, že je to správne, prekonáš sa a zješ to napriek tomu, že ti slzy tečú po tvári. Poviem ti tajomstvo: je to správne. Polievka, pečivo, druhé jedlo.

Znovu tie výčitky. Rozmýšľaš nad tým, že to dáš zo seba von alebo, že to hneď vycvičíš, vybeháš, proste nejako spáliš. Čosi iné však šepká, že nemusíš, že si môžeš vziať knihu a čítať, že si môžeš pozrieť seriál, zahrať si na hudobnom nástroji alebo si len tak ľahnúť a oddýchnuť si, zavolať kamarátke alebo kamarátovi… V tom lepšom prípade si uvedomíš, že je to dobrý nápad, a poslúchneš. Nekáže ti to žiadny doktor, ale tvoje vlastné telo, ktorému dopraješ čas na oddych a trávenie.

A večer… Ležíš v posteli a premýšľaš. Tvoje telo je vďačné, spokojné, cíti sa veľmi dobre a užíva si každú jednu chvíľu, ktorú si mu predtým nedopriala. Hlava sa však, ktovie prečo, bráni, tými hlúpymi výčitkami. Povieš si, že prídu, no rovnako tak aj odídu. Je to ťažké, viem, ale ty to zvládneš. Tým, že si počúvla svoje telo, pomaly zaspávaš.

Tesne pred hlbokým spánkom sa zjaví ešte pár posledných myšlienok. Dnešný deň bol lepší, než predošlé. Zvládla si to, cítila si sa o malú trošku slobodnejšie. A ďalší… ďalší bude znovu o čosi ľahší.

Autorka článku: Nina

Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 

Pozri aj: Chcete podporiť celoslovenský projekt Chuť žiť venujúci sa anorexii? Teraz máte jedinečnú príležitosť