Keď som na Taiwan mieril po prvýkrát, ani som netušil, kde na mape sa vlastne nachádza. Okrem toho, že dnes to už viem, tak sa mnoho udalosti celkom zmenilo. Po mojom odchode som si krajinu natoľko obľúbil, že som sa rozhodol do nej vrátiť. Nie len to. Dokonca sa tam aj presťahovať!

Sny sa majú plniť a ja som sa pevne rozhodol, že sa o to pokúsim aj tentokrát. Dnes sedím v malej kaviarni v meste Tainan na juhu ostrova a viem, že sa to podarilo. Je to dokonca už pár rokov, čo som zmenil adresu zo slovenskej, na taiwanskú. Dôvodov na to bolo celkom dosť. Jedno z miest, kam sa rád vraciam, je aj malý korálový ostrov Liuqiu.

Po pol hodine plavby z hlavného ostrova sa loď zastavila pri brehoch malého koralového Liuqiu. Obľúbená destinácia mnohých turistov a domácich obyvateľov je to preto, lebo takmer celý obvod tohto miniatúrneho bodu na mape je pokrytý koralovým podložím. To je domovom miliónov morských živočíchov, ktoré sa tu v pestrofarebných róbach predvádzajú ako deti na maškarnom plese.

Svoje meno zrejme nedostal náhodou. Stačí 24 hodín, aby som ho celý prešiel od hora až dole, s prehľadom aj pešo. Jedna z jeho najväčších atrakcií je hneď neďaleko prístavu a svojou podobizňou sa ponáša na morský hríb alebo indiánsku hlavu. Je to skamenelina, ktorá výrazne vytŕča z morskej hladiny a ponáša sa na svoj názov. V závislosti od času a uhlu pohľadu, sa podobá na jedno alebo druhé meno.

Najmä vďaka korálovému dnu sa stal Liuqiu šnorchlovacím a potápacím rajom v širokom okolí. Tí, čo sa neboja ísť do vody, sa dostanú do kontaktu s celkom iným priestorom, na aký sme zvyknutí my suchozemci. Krásy podmorského sveta si každý rýchlo zamiluje. Ak už sa predsa len nájde aj niekto taký, koho veľmi pestrofarebné rybičky „neberú“, tak plávanie vo voľnej prírode v sprievode viac než pol metrových korytnačiek určite nikoho chladného nenechá.

Ostrovy po celom svete majú obrovskú výhodu. Vždy je na nich nejaké zaujímavé miesto, odkiaľ sa dá sledovať zrod alebo skon dňa. Liuqiu je, ako som spomínal, skutočne veľmi malý, takže v jeden deň sa dá stihnúť oboje. Ak spolupracuje aj počasie, tak je to naozaj príjemná udalosť, ktorú si netreba nechať ujsť. Čo si určite treba nechať ujsť, je malá jaskyňa, ktorá sa s tými našimi slovenskými nedá ani porovnať. Túto malú dieru v skale treba obísť veľkým oblúkom.

Aj napriek tomu, že som desiatky metrov od hladiny mora, tak sa nedá prehliadnuť to, čo sa nevidí kdekoľvek. Pokračujúc prechádzkou na pobreží sa môže suchozemec pokochať pohľadom aj na korytnačky, ktoré sa bezstarostne nechávajú kolísať morskými vlnami. Tie tu žijú v celkom početných kolóniách aj napriek tomu, že ich mnoho ľudí rado nájde na svojom tanieri.

Bujné porasty všetkých možných aj nemožných tvarov, veľkostí a druhov zapríčinili to, že zrak od hladiny odvraciam opäť do vnútra ostrova.. Systematicky a cielene rozdelené malé vyhliadky poskytujú výhľad na útesy, kam sa noha človeka poľahky nedostane. Krížom-krážom, naprieč celou Áziou, je plno kaplniek alebo gýčovito prezdobených chrámov a kláštorov. Ani Liuqiu nezaostáva. Z mnohých je skvelý výhľad. A ak aj nie, tak sa tam dá aspoň na chvíľu skryť pred horúcim poludním slnkom, ktoré tu svieti takmer celý rok.

Aj napriek malým rozmerom ostrova sa tu dá nájsť hneď niekoľko krásnych pláži s jemným pieskom alebo okruhliakmi. To sú tie miesta, ktoré hľadá takmer každý Slovák v zahraničí.

V strede ostrova sa nachádza jeho centrum. Nie len geografické, ale aj populačné. Ráno v tomto mestečku vyzerá ako cestovanie časom. Úzku cestu lemujú babky s čerstvými úlovkami, ktoré rybárom more v ten deň ponúklo. Nehybné telá živočíchov už len symbolicky púlia veľké oči na svojho nového majiteľa. Kto vie, ako s nimi vynaložia. Možno zas budú plávať vo vode, ak tak, už len vo vriacej.

Noc na ostrove je niečo ako medziplanetárne cestovanie. Keď slnečný kotúč odíde „za lepším životom“ smerom na západ, tak ako mnoho ázijských obyvateľov, začne sa dych berúce hviezdne divadlo. Milióny hviezd sa v priebehu niekoľkých minút rozsypú nad hlavou každého návštevníka ostrova Liuqiu. Sledovanie mliečnej dráhy sa zrazu vôbec nezdá také nedostupné, ako veľakrát predtým. Vyzerá to, akoby niekto na tmavej oblohe vysypal zlatý prach.

Meno malý je teda niečo z časti oprávnené, no nie celkom. Keď už teda pôjdeš na ďaleký východ, tak si skús pozrieť aj to, či to nebudeš mať cestou, práve aj tu. Sklamaný nebudeš a možno ťa tu čakajú veľké zážitky.

Otvoriť galériu (10)