Dal ich deportovať na odľahlý opustený ostrov Nazino nachádzajúci sa uprostred sibírskej rieky ďaleko od civilizácie. Ten sa čoskoro zmenil na miesto známe pod prezývkou Ostrov kanibalov. V súčasnosti je ostrov opustený, temná minulosť tohto miesta vám však spôsobí zimomriavky ešte aj dnes.

V 30. rokoch bol Stalin obávaným diktátorom. Krajina si prechádzala neľahkými časmi a on sa rozhodol zbaviť sa svojským spôsobom každého, kto sa mu odvážil postaviť do cesty a odporovať jemu, jeho ideálom či predstavoval čo i len najnepatrnejšiu hrozbu pre režim.

Ničil nielen svojich politických a vojenských oponentov, ale každého, kto by zasiahol do jeho vysnívaného sociálneho systému – vrátane bezdomovcov, Rómov či mentálne postihnutých ľudí. Nemohol ich však len tak popraviť na ulici, musel vymyslieť iný spôsob, ako ich odstrániť z cesty.

Tak prišiel s nápadom deportovať nepohodlných ľudí do ďalekej sibírskej tajgy, ďaleko od civilizácie, kde by ledva mali šancu prežiť, nie to ešte ohrozovať jeho sny. Vďaka narastajúcej paranoji dal na Sibír deportovať tisícky ľudí. Stačilo, ak vás na ulici zastavila polícia a vy ste pri sebe nemali identifikačné dokumenty.

V máji v roku 1933 boli na ostrov Nazino deportovaní prví ľudia. Pôvodným plánom bolo vytvoriť z ostrova koncentračný tábor. Zajatci mali odstrániť lesný porast a pôdu na ostrove zúrodniť. Nemali však k dispozícii žiadne nástroje a ostrov bol v podstate močarinou bez obývateľných budov, a tak boli ľudia jednoducho vysadení na pustý ostrov bez všetkého, kým sa nevymyslí nejaký plán, čo s nimi. Okrem toho, aby toho nebolo málo, ostrov bol malý a nebol určený na to, aby hostil 5 000 ľudí a 1 200 ďalších, ktorých priviezli neskôr.

Ani potravy nebolo dosť a keď sa autority rozhodli doviezť na ostrov aspoň múku, vyhladovaní väzni sa na nich vrhli ako zvery a strážcovia spustili paľbu do davu. Situácia sa na druhý deň zopakovala, museli preto vymyslieť bezpečnejší spôsob, ako dopraviť múku a zároveň sa vyhnúť frustrovanému davu.

https://www.facebook.com/397072410380217/photos/p.826850214069099/826850214069099/?type=1&opaqueCursor=AbpfbCJ5qpr7t9jIb4gWaCn13Eam12vBRHLrGzGKxvbGFe9kWKQMtXpzkDSHVfC2_CWbOdjbN2e8oXu8iUpnVCLNIP_chH4OURpkQUsNrStYIW50dr33fnQwmdXo2z5O9r0Y1SDxEeitK3RajoJRwuBTfDRru6MZFmtp_DtkbBbGWoiL6CS_PQY5zjP0MmY8AKAesAignOLEUDOM2MNyzKTKnRPTQ8QR0_JTgB_ELCL9gjuSR_0QlABJ9Lb2UJzHhFeUUZV8gdjGN6z61jnWCCHeB8S3Q81DoA1xB-z8pQdnSTyROoJUc4LJubXwzVIl49Z-r_7UGMzb1oAhn7SyYNbC3yktFilCqhe0KWcCLMs7PZmr5Iw02apRNOFVk38Petx1AH1KPtEaRkgOdEc2iRUwOxw3NwXP_UulIOTLHiOMNR-ga6oDh8TQ-sq-JtOylpL4mKnIZn8lvUhKupz6WNfw&theater

Možno ich to nezaujímalo, alebo nerátali s tým, že časť väzňov sú kriminálnici. Tí si jedlo uzurpovali pre seba a ak z neho chceli aj ostatní, museli platiť. Je však na zamyslenie, či lepšie dopadli tí, čo mali múku alebo tí bez nej. Na ostrove totiž nebolo nič, čím by si jedlo mohli pripraviť, napríklad upiecť chlieb. Miešali preto múku s vodou z rieky. Čoskoro sa po ostrove začala šíriť nebezpečná dyzentéria a zajatci začali umierať ako muchy.

Na ostrove vypukol chaos, ľudia sa od hladu doslova menili na zvery, vraždili sa navzájom a neváhali svojich spoluväzňov rozkrájať zaživa a zjesť. Mnohí sa pokúšali z ostrova ujsť, nemali však šancu, utopili sa a ich telá vyplavilo more na pobrežie. Ak sa aj niekto dostal cez vodu, zabili ho strážnici. O niekoľko mesiacov sa plánoval presun väzňov do iného koncentračného tábora, no tých málo zajatcov, čo na ostrove prežilo, zomrelo čoskoro v ďalšom utrpení a v hrozných podmienkach.

Pri spomienkach na túto desivú minulosť sa až natíska otázka, koľko zla sa môže ukrývať v jednom človeku?

Pozri aj: Oskar Dirlewanger: Zaživa pálil ženy a psy kŕmil deťmi. Človek, ktorého dokonca aj nacisti považovali za príliš krutého

all-that-is-interesting