Podľa nás nie je pravdou, že len hlupák sa učí na vlastných chybách. Keby to bolo naozaj tak, tak všetci by sme sa automaticky začlenili do tejto kategórie. Každý z nás sa aspoň raz poučil na vlastnom zlyhaní. Prečo to však niektorí ľudia nedokážu, to bolo až doposiaľ pre vedcov jednou veľkou záhadou. Konečne však prišli na to, prečo je to tak.

Za všetkým treba hľadať detstvo, ktoré nás formuje oveľa viac, než by nám to bolo príjemné. Každá trauma, stres či negatívny zážitok sa natrvalo zapíše do nášho podvedomia.

Podľa psychológov práve deti, ktoré mali ťažké detstvo, v dospelosti akosi nerozoznajú potenciálne nebezpečenstvo a preto neraz priťahujú negatívne situácie ako magnet. Tam, kde by ostatní zvýšili pozornosť a zavetrili riziko, oni neraz nevidia žiaden problém.

Život sa s nimi nemazná

Dospelí, ktorí mali ťažké detstvo, neraz zápasia s nepriazňou osudu aj v dospelosti. Väčšinu sa problémy valia ako lavína. Zdravie, práca, vzťahy, všetko v jednom negatívnom „balení“. Podľa profesora Setha Pollaka to však nie je v tom, že títo ľudia cielene vyhľadávajú riziko. Len im jednoducho chýba v mozgu akýsi systém, ktorý by možné riziko ohlasoval.

Najväčšie blokovanie mozgových prepojení zodpovedných za analýzu potenciálneho nebezpečenstva vedci spozorovali u osemročných detí. Tie sa prekvapivo z negatívnej spätnej väzby vôbec nepoučili, hoci boli vo veku, kedy si už plne uvedomovali zodpovednosť, príčinu a dôsledok.

Vôbec nepredpokladajú, že by to mohlo dopadnúť aj inak

Títo smoliari vôbec nie sú nastavení na úspech. Podvedome predpokladajú, že sa aj tak všetko pokazí, a preto necítia potrebu v sebe nič zmeniť. Avšak do vienka dostávame vždy len to, s čím sa dokážeme vysporiadať. Preto by problémy mali byť výzvou, nie výhovorkou.

Pozri aj: Svet im leží pri nohách. Toto je 9 návykov ľudí, ktorým nechýba zdravé sebavedomie

spring