Existuje veľa spôsobov, ktorými je možné usmievať sa. A aj keď sa nám podvedome spája s pocitmi šťastia, nie je to tak vždy.
Písal sa rok 1924, keď sadistický študent Carney Landis nalákal svojich spolužiakov, učiteľov a študentov psychológie, vrátane 1-ročného chlapca do miestnosti univerzity v Minnesote. Aby svoje obete upokojil, miestnosť vyzdobil, skryl laboratórne vybavenie, zatemnil okná a na steny povešal obrazy.
Landis chcel zistiť, či isté zážitky, ako napríklad bolesť či šok, vždy vyvolávajú rovnaké výrazy tváre. Len aby ukojil svoju zvedavosť, bol ochotný tieto zážitky u ľudí vyvolávať. Posadil ich do pohodlných kresiel a namaľoval im na tváre čiary, aby mohol výrazy tváre jednoduchšie sledovať.
Landis ich držal v laboratóriu tri hodiny, počas ktorých ich vystavoval rôznym nepríjemným „žartíkom“ a fotografoval ich tváre. Pod stoličky im umiestňoval ohňostroje, do rúk im púšťal elektrický prúd a sedeli obklopení slizkými žabami vo vedrách. Vrcholom bolo, keď svojich zajatcov požiadal, aby mäsiarskym nožom odrezali veľkému bielemu potkanovi hlavu.
Landisova metóda bola jednoznačne neetická. Jeho zistenia však boli šokujúce. Aj počas najviac nepríjemných zážitkov najčastejším prejavom nebol plač, ľudia sa usmievali. Landis napísal: „Po celý čas trvania experimentu som nevidel iný výraz tváre, než úsmev. Bol prítomný na takom počte fotografií, že je možné považovať ho za typický výraz tváre v akejkoľvek situácii.“
Dnes je rok 2017 a tento reflex ako keby sa pomaly vytrácal. Každý deň nám niečo musí pripomenúť, aby sme sa usmiali. Magnetky na chladničke, reklamy, motivačné knihy a občas dobre mienené rady náhodných cudzincov, ktorých sme stretli na ulici. Vedeli ste, že ľudia, ktorí sa viac usmievajú, sú považovaní za priateľskejších, dostupnejších, atraktívnejších a schopnejších?
Pravda je však o niečo menej príjemná. Rozlišujeme 19 rôznych typov úsmevov, len 6 z nich sa však vyskytuje, keď sme šťastní. Zvyšok sa vyskytuje v situácii, keď nás niečo bolí, pociťujeme zahanbenie, nepohodlie, strach a iné nepríjemné pocity. Usmievať sa môžeme aj vtedy, keď sme nahnevaní klameme, alebo sme bezradní.
Úprimný, šťastný úsmev je odmenou za niečo dobré, čo sme vykonali, kým úsmev, ktorý s pocitom šťastia nesúvisí, je skôr signálom, ktorý chceme vyslať svojmu okoliu. Psychologička Paula Niedenthal tvrdí: „Niektoré typy úsmevu sa vyvinuli, aby sme ostatným dali najavo, že nie sme hrozbou a sme ochotní spolupracovať. Iné slúžia na to, aby sme bez agresie ukázali, že sme nadradení.“ Mnoho úsmevov je gestom, ktoré naznačuje, že neporušujeme pravidlá. Veľmi často ho však vidno na našich tvárach aj vtedy, keď chceme inými ľuďmi manipulovať a odpútať pozornosť od našich skutočných pocitov. Univerzálny symbol šťastia sa v tom prípade stáva maskou.
Prvý krok k rozlúšteniu tohto multifunkčného výrazu tváre urobil v 19. storočí neurológ Duchenne de Boulogne. Bol synom piráta a veľmi rád na svojich pacientoch skúšal elektrický prúd. Okrem iného je otcom elektroterapie. Duchenna zaujímal proces, ktorým sa svaly formujú do úsmevu. A myslel si, že najľahšie to zistí, ak k tváram ľudí pripojí elektródy a svaly k pohybu donúti.
Procedúra bola natoľko bolestivá, že Duchenne mohol spočiatku experimentovať len na revolucionároch s vážnym poranením hlavy. Jedného dňa však v parížskej nemocnici stretol muža v strednom veku, ktorý trpel necitlivosťou tváre. Urobil si z neho ľudské pokusné morča.
Duchenne zdokumentoval celkovo 60 tvárových výrazov, každý z nich zahŕňal isté skupiny svalov a o každom zhotovil grotesknú fotografiu. Výsledkom jeho experimentu bolo objavenie tzv. Duchennovho úsmevu, ktorý sa spája s úprimným pocitom radosti. Tento úsmev je dlhý a intenzívny, napriek tomu, že sa zapájajú len dva svaly.
Niedethalová však tvrdí, že nie všetky kúty sveta prejavujú úprimný úsmev vycieraním zubov. To nás privádza k otázke, ktorá šteklí mysle vedcov už storočie. Zaoberali sa ňou aj Darwin a Freud. Sú výrazy tváre univerzálne a inštinktívne, alebo sú závislé od kultúry, do ktorej sme sa narodili?
Aj keď sa úsmev zdá byť prirodzený, niektorý vedci si myslia, že sa vyvinul z výrazu s úplne iným významom. Primatologička Zanna Clay si myslí: „Keď je opica bonobo vystrašená, vycerí zuby a stiahne pery tak, aby odhalila ďasná. Občas vidíme vyškierajúce sa opice na narodeninových pohľadniciach, pravdou však je, že sa netešia, ale prejavujú svoju submisivitu. Na istom videu opica ukradla kameň a vyškierala sa, vyzeralo to, ako keby sa smiala. Pravdepodobne však bola nervózna.“
Aj keď bežne nespájame úsmev so strachom, možno nám však predsa len po opičích predkoch ostal. Napríklad široký úškrn u batoliat môže znamenať šťastie, ale aj nepokoj. Navyše, štúdie dokazujú, že muži majú sklon usmievať sa pri ľuďoch, o ktorých si myslia, že majú vyšší status.
Darwin veril, že výrazy tváre sú vrodené a slúžia praktickým účelom. Napríklad, dvihnutie obočia pri pocite prekvapenia má slúžiť tomu, aby sa nám rozšíril zorný uhol. Predkom to malo pomôcť ujsť pred predátormi.
A čo nešťastný úsmev? To je ten asymetrický poloúsmev s nádychom hlbokého smútku. Od čias Landisovho experimentu vedci tento úsmev badajú napríklad ak jedinci pozerajú nepekný film, alebo na tvárach ľudí trpiacich depresiou. Je to sociálne akceptovateľný spôsob, ktorým ukazujeme svoju bolesť a smútok.
Desaťročia psychológovia verili, že tento intuitívny zvyk je naučený. V roku 2009 však skupina vedcov zo San Francisca zistila, že ho máme zakódovaný v DNA. Analyzovali 4 800 fotografií športovcov z letnej olympiády v Aténach a zistili, že tí, čo vyhrali striebornú medailu a len o vlások stratili zlatú, sa usmievali presne tým asymetrickým úsmevom.
Predsa len je to však o niečo komplikovanejšie. Úprimný úsmev nebol vždy oceňovaný tak, ako dnes. V 17. storočí bolo otvorené prejavovanie emócií vnímané ako maximálne nevhodné. Len chudobní sa usmievali tak, že pri tom ukazovali zuby. Do módy sa úsmev dostal o storočie neskôr v Paríži, keď mali bohatí ľudia v novootvorených kaviarňach takú dobrú náladu, že sa neusmievať jednoducho nedokázali.
V niektorých krajinách však k tejto zmene etikety nikdy nedošlo. Isté ruské príslovie napríklad hovorí, že bez dôvodu sa usmieva len idiot. Ak ste náhodou v Nórsku a usmievajúcich sa cudzincov považujete za opitých bláznov, ste tam už pridlho. V Japonsku sa zas kladie dôraz na usmievanie sa očami a prejavovanie emócií na verejnosti nie je príliš vítané. Ak používate smajlíky v písanej konverzácii, rozdiel medzi európskym a japonským úsmevom vyzerá asi takto: ^_^ (japonský) / 🙂 (európsky).
Úsmev je teda univerzálny, ale to, či je akceptovaný a ako je interpretovaný, závisí od kultúry. Darwin teda trafil klinec po hlavičke. A viete, ako sa prejavuje úsmev človeka, ktorý sa ocitol v trápnej situácii? Okrem červenania sa a samotnej situácie taký jedinec mierne skloní hlavu doľava a dole. A čo „vražedný“ úsmev, keď ste práve stáli hodinu v rade na úrade, len aby vám teta v okienku povedala, že papier, ktorý potrebujete, vydávajú len vo štvrtok na poschodí? Taký úsmev nám podvihne spodnú peru a mierne nakloní hlavu nabok. Navyše je pascou, pretože aj keď sa zlostíme, nabáda osobu, na ktorú sa usmievame, aby sa usmiala tiež, následkom čoho sa hneváme ešte viac.
A čo falošný úsmev? Vďaka Duchennovi údajne vieme jednoducho rozpoznať aj ten, a to pohľadom do očí. Svaly okolo očí sa hýbu len vtedy, keď je úsmev úprimný. Čím ďalej, tým je to však väčší problém. V súčasnosti až 71% ľudí dokáže svalmi okolo očí hýbať aj zámerne a úsmev sfalšovať takmer dokonale. Mnoho z nás v tom má zrejme veľa cviku. Sme zvyknutí slušne o svojich pocitoch klamať. Hovoríme, že sme v poriadku, aj keď nie sme. S vrodenými výrazmi na tvárach.
Ak sa teda najbližšie budete usmievať, pamätajte, je len na vás, ktorý z 19 typov úsmevov si zvolíte.
bbc
Nahlásiť chybu v článku