Pri ktorom jedle sa vám zdvihol žalúdok? Je pochopiteľné, že to, čo my považujeme za odporné, je pre iných pochúťka a naopak. Tak ako my milujeme bryndzové halušky a nedáme si na ne siahnuť, tak pre mnohých cudzincov je to niečo odporné a vizuálne nechutné.

Keď som raz vysvetľoval pre japonskú televíziu naše národné jedlo, tak sa ma kameraman na konci spýtal, že či som si z nich nerobil srandu. ,,Veď ako môže niekto jesť tak odporné jedlo,“ skonštatoval maličký Japonec. Napríklad jedna talianska rodina skonštatovala nad tanierom „Ako keby sa niekto vyvracal.“ Možno sa teraz čudujete a ťukáte si prstom po čele. Rovnako si možno zaťuká ten, komu okomentujete tieto netradičné jedlá z rôznych kútov sveta.

Storočné vajce

Niekto zakopáva slivovicu a niekto vajíčka. V Číne vedia spraviť vajce na milión spôsobov a jedným je aj toto čierne čudo. Keď dáš dole škrupinku, tak to nesmierne páchne. Usmieva sa na teba čierna želatína a pod ňou je niečo tyrkysové. Ufff. Ale keď to zješ, chutí to ako klasické vajíčko. Len sa prepracovať k tomu, aby si to dal do ústnej dutiny.

Húsenice

V Kongu sa mi naskytla možnosť vyskúšať živé húsenice. Presne tie veľké biele s čiernou hlavičkou. Niekto to rád živé a niekto to rád upečie zaživa a dá na to syr. Odhodlal som sa to skúsiť zjesť, keď sa to ešte poriadne hmýrilo. Podujal som sa na to v surovej forme.

Zobral som do rúk bielu tlstú húsenicu, ktorá ešte viac zrýchlila pohyb, keď cítila moju ruku. Okolo mňa sú diváci, čo neveria, že to dám. Prikladám na jazyk a vtedy ma prvýkrát napne. Húsenica sa hmýri, pokúša sa dostať von, ale ja ju rýchlo prehryznem. Ako to chutí? Nijak. Vážne nijak. Keby som vám zaviazal oči a vy to ochutnáte, nebudete to vedieť identifikovať.

Jediné, čo je vážne nepríjemné je ten pocit, keď tá húsenica vo vašich ústach exploduje. Vtedy ma naplo druhýkrát. Tú bielu neidentifikovateľnú šťavu musíte jazykom poriadne zotrieť z ďasien a zubov. Neveríte? Príďte si to vyskúšať.

Balut

Túto pochúťku môžete vyskúšať hlavne na Filipínach, kde miestni idú po nenarodenom káčatku ako po údenom. Autobus zastavuje na ceste do Baguia a všetci pasažieri sa naháňajú, kto bude skôr u domácej pani, ktorá ma pred sebou veľký plastový lavór. Hneď si každý berie po jednom kúsku a ešte na to dávajú ocot. Keď vidím tie slastné pohľady, hecnem sa, že to dám. Len keď vidím pod škrupinou perie, malý zobáčik či krídelko, nie je mi všetko jedno. Ale povzbudzujúci dav mi dodá odvahu a zjem to. Večer som si dal viac miestnej pálenky, lebo stále som mal divný pocit.

Pozri aj:

Slovenský Černobyľ: Kvôli katastrofe museli vysťahovať celú obec, deťom sa krivili chrbtice a kazili zuby