Dokážeme hodiny len tak blúdiť v myšlienkach, na druhej strane však riešiť aj najkomplexnejšie problémy ľudstva. Je to záhadná hmota, ktorá dokáže prežiť tie najbizarnejšie nehody, či odhaliť tajomstvá vesmíru. Niet pochýb, že mozog ukrýva príbehy a tajomstvá, ktoré by vystačili na celé knihy.
Vraha zachránil scan mozgu
John McCluskey nie je ten človek, s ktorým by ste chceli stráviť príjemný večer. Ušiel z arizonského väzenia, zabil starší pár, upálil ich telá a ukradol im auto. Našťastie, opäť ho chytili a tentoraz obvinili z vraždy. Nebolo to však také jednoduché. Právnici totiž na súde ukázali scany McCluskeyho mozgu, ktoré boli jednoznačne zvláštne.
Bolo na nich desať miest, ktoré ku podivu boli neaktívne a 17 oblastí, ktoré boli aktívne až príliš. Napríklad, jeho amygdala nesprávne rozoznávala signály značiace nebezpečenstvo a vysielala falošné signály, kvôli čomu sa správal impulzívne. Čelný lalok zvyčajne udržiava signály z amygdaly pod kontrolou, John mal však čelný lalok poškodený a zdeformovaný. Jeho impulzy sa teda úplne vymykali kontrole. Okrem toho, jeho mozoček bol poškodený mozgovou porážkou, kvôli čomu nebol schopný plánovať.
V podstate bol obeťou svojho poškodeného mozgu a vraždu nemohol naplánovať. Vražda bola neplánovaná a John sa jednoducho nedokázal ovládať. Súd sa nedokázal rozhodnúť, či by John mal, alebo nemal za svoje skutky zomrieť, napokon však trestu smrti tesne unikol. Prípad nastolil niekoľko závažných otázok. Mal by byť poškodený mozog poľahčujúca okolnosť, alebo prediktor nebezpečného správania? A kde ostala v tomto prípade slobodná vôľa?
Podivná cesta Einsteinovho mozgu
Einsten bol bez pochýb génius a mnoho vedcov sa už zamyslelo nad tým, ako vlastne jeho mozog fungoval. Na to isté myslel aj patológ Thomas Harvey a rozhodol sa nájsť odpoveď. Bez ohľadu na to, že pri tom porušil pár zákonov. Pred svojou smrťou v roku 1955 sa Einstein rozhodol, že chce byť spopolnený, vrátane mozgu. To posledné, po čom túžil bolo, aby davy študentov okolo jeho hrobu do omrzenia mrmlali E = mc2.
Harveyho to však nezaujímalo, tvrdil, že má povolenie od princetonskej nemocnice (čo samozrejme nemal) a počas pitvy Einstenov mozog vybral. Bál sa však, že stratí svoju prácu, presvedčil preto Einsteinovho syna, aby dovolil skúmať mozog jeho otca. Harvey však nebol neurovedec a ani netušil, čo robí. Keď ho nemocnica požiadala, aby im mozog odovzdal, odmietol a prišiel o zamestnanie. Odviezol sa teda do Filadelfie a našiel technika, ktorý bol ochotný mozog nakrájať na 200 štvorčekov.
Najbližších 40 rokov kúsky mozgu skladoval vo fľašiach vo svojej pivnici, kde ich takmer zničila jeho manželka. Keď sa presťahoval do Kansasu, skladoval mozog pod chladničkou. Jedného dňa ich omylom nechal v dome Einsteinovej vnučky, z čoho nebola príliš nadšená. Harvey sa rozhodol, že kúsky Einsteinovho mozgu poštou pošle rôznym neurovedcom po celom svete, tí však taktiež neboli ochotní. Aj tých pár vedcov, ktorí sa mozgu ujali, s výskumami veľmi nepochodili. Sklamaný Harvey teda vrátil mozog princetonskej nemocnici a v roku 2007 zomrel. Už sa nikdy nikto jeho mozog ukradnúť nepokúšal.
Muž, ktorý strčil hlavu do urýchľovača častíc
Anatoli Bugorski je pravdepodobne najšťastnejším vedcom všetkých čias. 13. júla 1978 sovietsky výskumník opravoval chybnú súčiastku urýchľovača častíc s názvom Synchrotron U-70. Bugorski zrazu strčil hlavu do urýchľovača, a to priamo do cesty protónovému lúču. Protónové lúče sa využívajú v medicíne na liečbu rakoviny, avšak v kontrolovanom množstve, ináč sa jedinec zmení na pripálenú hrianku. Zrejme ste si domysleli, že Bugorski odporúčanú dávku výrazne prekročil.
Lúč si prerazil cestu cez jeho lebku a vypálil cestičku do mozgu. Aj keď to bolo bezbolestné, zážitok popísal ako oslepenie žiarou žiarivejšou než tisíc sĺnk. Keď sa z prístroja dostal, jeho hlava napuchla do enormných rozmerov. Pokožka, kde ho zasiahol lúč, sa olúpala a ohluchol na ľavé ucho. Nejakým zázrakom však prežil.
Následkom lúča však stratil akúkoľvek citlivosť v ľavej časti tváre a bol čiastočne paralyzovaný. Poškodené ostali aj jeho mentálne schopnosti, aj keď nie až tak závažne, ako by sa dalo čakať. Napriek všetkému Bugorski získal titul PhD. a je živým dôkazom toho, že je treba viac než len protónový lúč, aby ste zabili Rusa.
Umelec s chýbajúcim kúskom mozgu
35-ročný chiropraktik Jon Sarkin práve hral golf, keď sa v jeho hlave odohralo niečo zvláštne. Jedna z ciev sa začala hýbať a tlačila na sluchový nerv, čo spôsobovalo ohlušujúce pískanie v ušiach. V nádeji, že neznesiteľný zvuk prestane, Jon v roku 1989 podstúpil nezvyčajnú operáciu. Lekári oddelili nervy a kapiláry kúskom Teflonu, spôsobili tým však rozsiahlu porážku. Keď sa Sarkin o niekoľko týždňov prebral, zistil, že mu chýba časť mozgu.
Kvôli porážke mu lekári časť mozgu museli odobrať, čo spôsobilo bizarnú zmenu osobnosti. Zrazu Jon pociťoval neodolateľnú túžbu kresliť a táto túžba pohltila celý jeho život. Aj keď sa vrátil k profesii chiropraktika, medzi jednotlivými pacientmi si neustále kreslil. Aj počas večere prestal jesť, aby mohol dať na papier ďalšie svoje nápady. Tento stav je zvláštny a doteraz lekári zaznamenali len tri prípady, kedy následkom poškodenia mozgu jedinec pociťoval neprekonateľnú túžbu venovať sa umeniu.
V roku 1993 sa Sarkin vzdal svojej profesie a otvoril si umelecké štúdio. Svoje obrazy úspešne predával, kvôli čomu množstvo iných umelcov zelenelo od závisti. Dokonca o ňom vznikla aj kniha, za ktorú autor získal Pulitzerovu cenu. Ak by ste aj vy chceli Jonovo dielo, museli by ste si pripraviť riadnu kôpku peňazí. Celkom praktický vedľajší efekt porážky.
Muž takmer bez mozgu
Mozog riadi takmer každú súčasť nášho života a často pracuje pod veľkým tlakom. Doslova. Napríklad v prípade nemenovaného Francúza, ktorého budeme volať Jacques. Bol šťastne ženatý, mal dve deti a pracoval, ako bežný človek. Jedného dňa začal cítiť slabosť v ľavej nohe, navštívil preto lekára. Lekári zistili, že ako dieťa trpel hydrocefalom, čo je hromadenie tekutiny v mozgu. Problém vtedy vyriešili, rozhodli sa však, že preventívne urobia aj neurologické vyšetrenia.
To, čo našli, nikto nečakal ani vo sne. Väčšina Jacquesovej lebky bola vyplnená tekutinou. Jeho mozog bol tekutinou utláčaný natoľko, že z neho ostala len tenká vrstva. Mozog sa zmenšil o 50-70 %, čo malo ovplyvniť reč, emócie a v podstate všetko. Jacques však bol úplne v poriadku.
Aj keď mal IQ len 75, netrpel mentálnou zaostalosťou. Dokázal fungovať ako akýkoľvek bežný jedinec. Aj keď mal o niečo menej neurónov, jeho mozog sa tlaku prispôsobil. Akonáhle mu lekári tekutinu odsali, aj jeho noha bola v poriadku.
Muž, ktorý sa vyliečil zbraňou
George trpel závažnou formou obsesívno kompulzívnej poruchy (OCD). Až do 80. rokov bol bežným študentom, náhle sa však u neho vyvinul nezmyselný strach z mikróbov. Mal nutkanie neustále si umývať ruky a sprchovať sa. Ani lekári mu nedokázali pomôcť dostať jeho ochorenie pod kontrolu, musel preto opustiť školu, aj prácu.
V roku 1983 sa George rozhodol, že situáciu vezme do vlastných (bezchybne čistých). Začal trpieť depresiami a svojej matke povedal, že to už ďalej neznesie. Vzal pištoľ, dal si ju do úst a stlačil spúšť. Guľka preletela lebkou a zasiahla ľavý predný lalok, ktorý je za OCD zodpovedný. George prežil a keď sa prebral, zistil, že spolu s časťou jeho mozgu zmizol aj strach z mikróbov. Vyliečil sa lobotómiou zbraňou. Stále však musí brať lieky na depresie. Varujeme vás, neskúšajte to doma.
Žena s mimotelovými skúsenosťami
Aj keď mnoho ľudí si robí z astrálnych zážitkov žarty, istá výskumníčka z Ottawy to vzala vážne. V roku 2012 istá študentka psychológie, ktorej budeme hovoriť Reese, svojim profesorom povedala, že dokáže putovať mimo svojho tela a tieto zážitky dokáže vyvolávať zámerne.
Reese tvrdila, že zážitky si bola schopná vyvolávať už v škôlke, keď mali spať. Ako rástla, tieto mimotelové zážitky jej pomáhali zaspávať. Tvrdí, že občas sa vznáša nad vlastným telom, inokedy sa točí dookola ako vrtuľa. Aj keď vie, že sa nehýbe, v skutočnosti a z výšky sleduje svoje telo, údajne sa jej po takom zážitku vždy točí hlava.
Profesori boli skeptickí, keď však videli MRI, v Reesenom mozgu objavili čosi nezvyčajné. Kedykoľvek si Reese vyvolala mimotelový zážitok, jej vizuálna oblasť mozgu sa deaktivovala. Celá pravá časť mozgu ako keby zaspala. Ľavá strana bola, naopak, mimoriadne aktívna. Zvláštne je to pre to, že väčšinou sa zapájajú obe hemisféry mozgu. Časti mozgu, ktoré nás informujú o tom, kde sme, fungovali ako normálne.
Profesori si myslia, že Reese trpí istou formou halucinácií, našťastie však nemajú negatívny dopad. Prirovnávajú jej stav k snu, v ktorom môžete pozorovať sami seba. Vedci sa zahrávajú s myšlienkou, či schopnosť mimotelových zážitkov nie je u detí bežná a neskôr sa vytráca, avšak niektorí si ju zachovajú aj v dospelosti. Reese tvrdí, že pre ňu je to úplne normálne a myslela si, že to, čo ona, dokážu všetci.
Hovoriaci pacient vo vegetatívnom stave
Scott Routley bol pacient vo vegetatívnom stave. Obe hemisféry mozgu mal po autonehode vážne poškodené a 12 rokov nereagoval na žiadne podnety. Lekári si mylne mysleli, že nič okolo seba nevníma. V roku 2012 sa profesori rozhodli, že vykonajú výskum na komatóznych pacientoch, ako bol Scott. Chceli vedieť niečo viac o ich vedomí. Umiestnili Scotta do fMRI a povedali mu, aby si predstavoval, ako prechádza svojím domovom.
Jeho mozog začal vykazovať aktivitu. Scott nielenže počul, ale bol schopný aj reagovať. Profesor Owen vytvoril istý kódovací systém. Kládol Scottovi otázky. Keď bola odpoveď „áno“ mal myslieť na svoj domov. Ak bola odpoveď „nie“, mal myslieť na hranie tenisu. To vyvolávalo aktivitu v rôznych častiach mozgu. Začali jednoduchými otázkami, napríklad, či je obloha modrá. Keď sa však spýtali, či pociťuje bolesť a Scott odpovedal „nie“, bol to prvý prípad, kedy sa lekári dozvedeli niečo o tom, ako sa cíti pacient v kóme.
V roku 2013 testy opakovali, tentoraz však mal Scott jednoducho myslieť na odpovede „áno“ alebo „nie“. 38-ročný pacient opäť odpovedal na otázky, napríklad, či sa nachádza v nemocnici. Objav, že minimálne 1 z 5 pacientov v kóme dokáže komunikovať, znamená obrovský prielom. Lekári budú môcť zistiť, ktoré lieky pacientom vyhovujú a či chce takýto pacient žiť alebo byť odpojený od prístrojov. Aj keď je Scott uväznený vo vlastnom tele, po 12 rokoch dokázal konečne komunikovať so svojím okolím.
Dvojičky, ktoré zdieľajú vedomie
Krista a Tatiana Hoganové sú dvojičky, ktoré sú spojené v oblasti hlavy. Tento stav je veľmi raritný a väčšina takýchto dvojičiek neprežije. Krista a Tatiana sú však výnimočné. Sú pomerne zdravé, okrem toho však majú štruktúru, ktorú lekári nazvali thalamický most. Ten spája Kristin thalamus s Tatianiným a mení tým pohľad na to, čo nazývame „self“, teda „ja“.
Thalamus je orgán, ktorý sa podieľa na vytváraní vedomia. Keďže thalamus dvojičiek je prepojený, lekár sa domnievajú, že vnímajú svet ináč, než my. Myslia si napríklad, že sa dokážu pozerať očami tej druhej. Pri vyšetrení zakryli Kriste oči a na jej hlavu umiestnili elektródy. Sledovali odozvy jej mozgu, zatiaľ čo preblikávali svetlo pred očami Tatiany. A toto je len jeden z mnohých dôkazov.
Pri inom vyšetrení jedno z dievčat sledovalo televíziu a druhé sa dívalo inde. Zrazu sa dvojča pozerajúce inde začalo smiať na tom, čo sa dialo na obrazovke. Okrem toho však thalamický most ovplyvňuje aj vnímanie chuti. Krista miluje kečup, kým Tatiana ho neznáša. Raz, keď Krista jedla kečup, Tatiana sa pokúšala dostať ho dole z jazyka, pričom sama žiaden nejedla. Ak sa niekto Tatiany dotkne, Krista to cíti tiež. Ak je jedno dvojča smädné, obe sa postavia a idú k umývadlu bez toho, aby niečo nahlas povedali. Bizarné tiež je, že dvojčatá niekedy namiesto „my“ popisujú seba ako „ja“.
Žena, ktorá sa dostala do vlastnej lebky
Žena známa len ako M mala neľahký život. Rozpadlo sa jej manželstvo, prišla o deti, stala sa drogovo závislou a nakazila sa HIV. Dva roky po tom, ako prestala brať heroín a pokúsila sa dať sa do poriadku, šialene ju začala svrbieť pravá strana hlavy. Lekári neobjavili žiadne parazity, vyrážku, ani nič iné. Nepomáhali žiadne lieky a M sa nedokázala prestať škrabať. Svrbenie sa zhoršovalo hlavne počas noci. Občas sa škrabala tak veľmi, že sa zobudila so zakrvaveným vankúšom. Istý čas si na noc dávala čiapku, nič ju však nezastavilo.
Jedno ráno sa zobudila so zelenkavou tekutinou na tvári. Okamžite ju vzali do nemocnice. Ukázalo sa, že počas spánku si M rozškrabala lebku a preškrabala sa až k mozgu. Zdá sa to nemožné, trpela však osteomyelitídou a jej lebka bola natoľko mäkká, že si do lebky vyškrabala dieru.
Svrbenie však neprestávalo. Lekári ju museli nechať v nemocnici, priväzovať k posteli a na hlave mala penovú helmu. Lekári ani po dvoch rokoch nezistili, čo jej stav spôsobuje. Choroba jej zničila 96% nervov v pravej časti hlavy, domnievali sa preto, že za jej stav sú zodpovedné zvyšné 4%. Keď však odstavili aj tie, nič sa nezmenilo.
Istý lekár si myslí, že mozog M je zmätený. Keďže jej chýbajú nervové vlákna, nevie, čo sa v tej časti hlavy deje, preto vysiela signály, ktoré jej vravia, že ju hlava svrbí. Myslí si, že je to podobné ako u ľudí, ktorým je amputovaná končatina a objavujú sa fantómové bolesti.
Nanešťastie, M sa nikdy nevyliečila. Dnes má paralyzovanú ľavú stranu tela a je priviazaná k vozíčku. Hlava ju stále svrbí a napriek tomu, že sa už v noci neškriabe, preventívne má nechty vždy ostrihané na krátko.
listverse
Nahlásiť chybu v článku