Alebo vám šéf v práci neustále pridáva povinnosti navyše bez odmeny, vy však len skloníte hlavu a revoltu nechávate len v myšlienkach? Taktiež, ak vám v reštaurácii prinesú jedlo, ktoré nie je práve najlepšie, ako sa zachováte? Väčšina zrejme niečo z neho zje, zvyšok necháme na tanieri a možno nenecháme čašníčke sprepitné. Prečo sa nebránime? Za všetko môže fenomén naučenej bezmocnosti.

Kto je „otcom“ pojmu naučená bezmocnosť?

Ako prvý tento pojem použil v roku 1975 študent univerzity v Pensylvánii, Martin E.P. Seligman. Spočiatku sa zaujímal o výskum depresie, neskôr svoj záujem rozšíril aj na tento fenomén. Svoju domnienku spočiatku potvrdzoval na zvieratách, neskôr však experimentoval aj s ľuďmi. Zistil, že ak je zviera viackrát vystavené nepríjemnému podnetu a nedokáže ten podnet nijakým spôsobom odstrániť, po istom čase sa o to prestane pokúšať a upadne do beznádeje.

Neetické experimenty na psoch

Príkladom bola skupina psov, ktorú umiestnil do klietky. Jedna skupina bola zavretá a po istom čase opäť pustená von. Druhej skupine psov dával elektrošoky, ktoré dokázali zastaviť stlačením páky. Neskôr však už šoky nezastavila ani páka. Pes sa spočiatku pokúšal nájsť spôsob, ako uniknúť z nepríjemnej situácie, po niekoľkých neúspešných pokusoch to však jednoducho vzdal. Neskôr, ak sa možnosť úniku naskytla, pes aj naďalej zotrvával v apatii a ubližovaniu sa nijak nepokúsil vyhnúť. Ležal na dlážke a po každom šoku zakňučal.

Seligman zistil, že na naučenú bezmocnosť existuje len jediný „liek“. Zviera upadlo do apatie v prípade, ak nadobudlo dojem, že nič, čo urobí, nezabráni nepríjemným následkom. Vedci teda psa zdvihli z dlážky a hýbali mu nohami tak, aby mu ukázali, čo je potrebné pre zmenu situácie urobiť. Bolo potrebné zopakovať to najmenej dvakrát, kým zviera pochopilo, že situácia nie je až taká neriešiteľná, ako sa zdalo.

Toto správanie však nie je typické len pre zvieratá, ale aj pre ľudí. Aj keď si radi myslíme, že konáme rozumne a neprepadáme beznádeji, Seligmanov výskum tvrdí opak. Organizmus sa novej situácii jednoducho prispôsobí, akceptuje fakt, že ju nedokáže zmeniť a vzdá sa akýchkoľvek pokusov. Jedinec sa naučil byť v danej situácii bezmocným. Problémom však nie je len fakt, že sme sa naučili byť bezmocní a vzdali sme sa snahy zmeniť ju, hrozí však aj nástup psychických ochorení, ako je napríklad klinická depresia či úzkosť.

Ako vyzerajú experimenty s naučenou bezmocnosťou aplikované na ľudí?

V istej štúdii boli dve skupiny účastníkov požiadané, aby vyriešili súbor úloh. V miestnosti však bola pustená nahrávka s rušivým hlukom. Jednej skupine bolo povedané, že nie je možné zvuk zastaviť. Druhá skupina mala možnosť pomocou vypínača rušivý element odstrániť. Skupina, ktorá o možnosti zastavenia podnetu vedela, podala lepší výkon napriek tomu, že málokto zvuk skutočne vypol. Druhá skupina podľahla bezmocnosti a podala oveľa horší výkon. Stačilo len vedomie, že situáciu je možné vyriešiť.

Náchylnejší k naučenej bezmocnosti sú jedinci s pesimistickým pohľadom na svet, ktorí vinu pripisujú sebe. Nadobúdajú pocit, že sa nič nezmení, je to ich vina a nie sú schopní situáciu vlastnými silami zmeniť. Na rozdiel od zvierat však na ľudí nefunguje, ak im vezmete končatinu a nasmerujete ju niekoľkokrát po sebe správnym smerom. Seligman preto navrhoval na odstránenie naučenej bezmocnosti kognitívno – behaviorálnu terapiu, ktorá má človeku ukázať realistickejší pohľad na situáciu.

Naučená bezmocnosť sa môže vyskytnúť v mnohých situáciách, počnúc pocitom, že ak jedinec stratil zamestnanie, už nikdy si žiadne nenájde až po týraných ľudí,  ktorí si myslia, že vzniknutú situáciu nie je možné meniť a roky sa nechávajú týrať. Vždy sa však niečo dá zmeniť. Aj keď postupne, malými krokmi. Ale dá.

Pozri aj: Reverzná psychológia: pravý dôvod lásky Rómea a Júlie a veľmi často využívaná manipulačná psychologická technika

wikipedia