Napriek mnohým snahám má väčšina spoločnosti veľmi pokrivený a nesprávny názor o tom, o čo vlastne pri tejto duševnej poruche ide. Ľudia si často predstavujú úzkostných pacientov zveličene – ako tých, ktorí majú hysterické či panické záchvaty, alebo ako príliš uhladených či ustráchaných ľudí. Avšak tieto predstavy sú veľmi zjednodušené a nepresné. Mnohí ľudia sú prekvapení, keď zistia, čo v skutočnosti je a čo nie je úzkostná porucha.

Týchto 5 najčastejších mýtov vám pomôže upraviť si svoju predstavu o úzkosti…

Dá sa pozorovať

Mnoho ľudí si úzkostného človeka predstavuje ako niekoho, kto je v neustálom kŕči, rýchlo dýcha, správa sa podozrievavo, ustráchane a niekedy až uplakane. Často sa stáva, že predpokladáme, že úzkosť môžeme pozorovať. Opak je pravdou, ako to dosvedčuje skúsenosť mnohých terapeutov, ktorým sa ich klienti priznali, že sú aj počas sedenia úzkostní, pričom terapeuti si to predtým ani nevšimli.

Je omyl myslieť si, že ten, kto pôsobí pokojne a vyrovnane, necíti úzkosť. Nikdy totiž nemôžete vedieť, či mu srdce nebije o stošesť a aké myšlienky sa mu roja v hlave.

Týka sa situácie

Úzkosť nie je fóbia, neviaže sa na určitý predmet či situáciu. To znamená, že predpokladať, že ak má niekto práve úzkosť a stojí na zastávke, tak bude mať úzkosť vždy, keď bude na zastávke, je mylné. Stavy paniky sa môžu meniť z minúty na minútu a nezávisia od vystavenia určitým opakujúcim sa podnetom. Také sú fóbie.

Na to, či úzkosťou trpiaci človek reálne pocíti nepríjemný stav paniky, vplýva mnoho faktorov – od počasia cez spánok, vnútorné naladenie až po spoločnosť iných ľudí. Tieto premenné sú často dôležitejšie, než samotná situácia.

Potrebuje upokojiť

Ďalší veľký mýtus je, že úzkostný človek nepotrebuje nič viac, len upokojiť. Omyl. Upokojiť sa potrebuje nazlostený, nervózny alebo vystresovaný človek, nie ten, ktorý pociťuje paniku.

Dôvodom je to, že vy nemôžete vedieť, pokiaľ vám to sám nepovie, z čoho konkrétneho má strach. V takých prípadoch sú vám nejaké všeobecné frázy na nič. Ba dokonca, váš komentár môže ešte prilievať pomyselný olej do ohňa. Takže nabudúce si ich radšej odpustite.

Slabosť

Priznajte sa, koľkokrát ste si aj vy pomysleli, že ľudia s úzkosťou sú obyčajní slabosi, ktorí na seba potrebujú pútať pozornosť? Ako veľmi sa mýlite. Predstavte si, že denno-denne čelíte svojmu najväčšiemu strachu, ako by ste sa cítili? Asi tak, ako priemerný človek s úzkosťou. Ešte stále máte pocit, že sú to slabosi?

A čo tak vziať do úvahy, že okrem dennej snahy zvládať bežný život a vyrovnávania sa so svojou chorobou si musia takto chorí jedinci v rámci terapie poradiť s čoraz s väčším a horším strachom? Pravdou však je, že vyliečení úzkostní a depresívni pacienti sú psychicky silnejší, než väčšina „zdravej“ populácie.

Maličkosť

Iste, každý z nás už niekoľkokrát v živote pocítil, čo je to úzkosť alebo strach. Práve preto máme tendenciu myslieť si, že o nič veľké nejde, a že títo pacienti len zveličujú a preháňajú. Aj tu platí, že ten, kto nezažil, nepochopí. Na to, aby bola úzkosť chápaná ako psychické ochorenie, musí narásť do oveľa väčších rozmerov, než len bežný strach.

Musí byť až taká veľká, že človeku bráni v normálnom každodennom živote – v chodení do práce, v rozhodovaní sa, ktoré je mnohonásobne náročnejšie, vo vzťahoch, ktoré sa vplyvom choroby rúcajú a samozrejme, i v chápaní seba samého. A to už vonkoncom nie je maličkosť.

Máte aj vy vo svojom okolí niekoho, kto trpí úzkosťou? Ak aj nie, zapamätajte si, že ľudia bojujúci so strachom a úzkosťou to majú ťažšie, než si myslíte, a preto by ste ich mali rešpektovať a nie súdiť.

Pozri aj: Odhalila ním všetko. Tento inšpiratívny status mladej ženy trpiacej úzkosťou dojal státisíce ľudí

psychologytoday