Mnohé jej krajiny majú niečo, čo chce vidieť celý svet. Paríž, Barcelona, Londýn, Rím, Amsterdam… To všetko sú magnety, ktoré priťahujú každoročne milióny turistov z celej planéty. Nie každý však vie o najzelenšom meste východnej Európy. Je ním Kišiňov. Metropola post-sovietskej krajiny – Moldavska.

V jeho mnohých parkoch sa okrem hojného počtu zelene dá vidieť to, čo postupom času u nás akoby vymrelo. Je to „spoločenský duch“. Sú plné ľudí. Áno, tie sú plné aj u nás. Avšak rozdiel je v tom, že tie kišiňovské sú obliehané skupinami v rôznych vekových kategóriách, ktoré komunikujú navzájom medzi sebou a nie inkognito, so svojím smartfónom. Stretávajú sa celé rodiny alebo skupinky, hrajú na gitare, spievajú… Zabávajú sa. Čo ešte je však v krajine, ktorá zatiaľ nepodľahla cestovateľskému boomu?

Pomaličky sa však aj táto niekdajšia sovietska bašta mení na obraz západu. Hlavné mesto je posiate mnohými budovami, ktoré sa postavili najmä v minulom režime. Medzi nimi sa však nenápadne, do výšky začínajú dvíhať tie moderné, sklo-betónové. Tento historicko-futuristický kokteil dopĺňa starý, hrdzavý trolejbus, ktorý po ulici melie z posledného.

Moldavsko ako krajina je spájaná najmä s vínom a všetkým ostatným, čo k tomu patrí. Kúsok za Kišiňovom je miesto, ktoré nie len tu, ale všade vo svete milovníci vína poznajú pod názvom Cricova. Ide o jaskyňu, ktorú prerobili na najväčšiu vínnu pivnicu na svete. Je to výkladná skriňa celého Moldavska, ktorá obsahuje cca 1,3 milióna fliaš. Svoje tekuté zlato tu majú odložené najvýznamnejšie osobnosti z celého sveta, ktoré svoj úspech zožali v politike, na striebornom plátne alebo v športe.

Jednoznačne, medzi jej najvýznamnejších návštevníkov určite patril Jurij Gagarin, ktorý tu strávil dva dni. Koluje sa historka, že sa tu opil a následne stratil v takmer nekonečnej spleti uličiek. Keď sa ho konečne podarilo nájsť tak údajne povedal: „Vrátiť sa z vesmíru bolo oveľa ľahšie, ako vrátiť sa z tohto vínneho bludiska.“

Jedným z najkrajších miest, ktoré sa mi podarilo v celej krajine navštíviť, je rozhodne okolie dedinky Butuceni. Nachádza sa tu malá kaplnka, pod ktorou je priamo do skaly zakomponovaný malý chrám. Odtiaľto sa dá nerušene sledovať priľahlé údolie s harmonicky poukladanými vínnymi políčkami. Ním sa elegantne vlní rieka Dniester. Jej pokojné brehy sú tak dokonalým miestom pre dobytok, ktorý nevedomky, okrem spásania trávy, priam profesionálne pózuje oku fotografov.

Obyvatelia tejto dedinky sa rozhodli využiť svoj potenciál. V starých tradičných domoch vybudovali niečo ako moldavské SPA. Z rozkúrenej pece sa šíri teplo do sauny a pod posteľ, na ktorej sa v noci spí. Dokonalá myšlienka a relax, ako nikde predtým!

Vidiek je teda samostatnou kapitolou krajiny. Na mnohých miestach ešte nie je dokončená asfaltová cesta a jazdí sa len po prašnej. Na nej majú výhodu, najmä počas daždivých dní konské povozy, ktorých tiež stále vidieť.

Moldavsko, je jeden z mála štátov Európy, kde sa dá navštíviť okupovaný priestor inou republikou. Konkrétne mám na mysli Transinistriu (Podnestersko) a jej hlavné mesto Tiraspol. Je to taký malý kúsok Ruska. Ide o neuznanú časť resp. krajinu, ktorú domáci volajú Transnistria. Dá sa povedať, že ide o štát v štáte, o čom svedčí aj to, že pri vstupe do krajiny je potrebné prejsť pohraničnými formalitami. O tom, kto v tejto oblasti „šéfuje“ a teda ju podporuje, je jasné hneď na hraniciach. Vetru odolávajúce vlajky Ruskej Federácie, azbuka alebo hneď niekoľko vyobrazení sôch s podobizňou „seňora Lenina“.

V jeho hlavnom meste sa dá voľne pohybovať. To, na čo si však treba dávať obzvlášť pozor, je zaznamenávanie ochranných a obranných zložiek. Je jedno či na kameru alebo fotoaparát. Pri zistení porušenia tohto pravidla musí byť takýto materiál neodkladne spolu s ďalším iným, ktorý je na danom médiu, odstránený.

Nechcem teda provokovať, ale vrátiť sa domov, nie na policajnú stanicu. Pred hranicami opäť skrývam fotoaparát do tašky a úspešne prekračujem zvláštne miesto, ktoré je akousi hranicou medzi dvoma krajinami.

Otvoriť galériu (15)