Všetko sa to začalo marci 2015. Nemala som ani 15 rokov a rozhodla som sa zdravšie stravovať a schudnúť nejaké 3-4 kilá. Moja váha bola 54 kíl. Začala jesť viac ovocia a zeleniny a obmedzila som cukry. Taktiež som vyčlenila tuky, prestala som jesť vyprážané jedlá a začala som doma cvičiť. V máji som mala 45 kíl. „Super, ide to!“ pomyslela som si. No nebola som to ja, ale moja kamarátka Ana (anorexia), ktorá mi totálne ničila život. Cez leto 2015 som sa jej začala zbavovať, no v podstate ma nikdy neopustila. Pamätám si ako som raz cez leto skolabovala, no nebolo to prvýkrát.
Prišiel september a ja som prišla na novú strednú školu. „Pozri sa na ňu, aká je chudá; chcela by si mať také nohy ako ona; začni cvičiť a budeš mať také ploché brucho ako má ona; nejedz a budeš mať také stehná ako má ona“. Toto mi Ana v mojej hlave prízvukovala dennodenne. Bolo leto 2016 a stále som sa zdravo stravovala, keď som cvičila, snažila som sa zo seba vydať vždy maximum. Stála som na nejakých 47-48 kilách.
Vtom sa ozvala Ana a začalo to naberať na obrátkach. Šla som s mamou na bežnú lekársku prehliadku. Doktorka ma samozrejme okrem všetkých vyšetrení aj odvážila a všimla si, že moja váha výrazne klesla, konkrétne na 42kg. Začala mi samozrejme rozprávať, čo sa mi môže stať ak s tým neprestanem. No Anu to ešte viac vyburcovalo. Pár dní na to som znova skolabovala pred podnikom z ktorého sme práve s kamarátmi vychádzali.
Bol január 2017 a ja som kvôli chorobe ostala doma. V jeden večer som si išla vziať čaj a sirup proti kašľu. Skolabovala som. Zobudila som sa na príchod záchranárov, ktorí mi hneď dali infúziu a zobrali si ma so sebou. Nie je to nič príjemné keď vás mama tlačí na vozíku, pretože nevládzete ani stáť na nohách.
Po prepustení z nemocnice mi mama povedala „A dosť! Ideme ku psychologičke.“ Nevnímala som to nejako tragicky, poviem že som v poriadku, že nemám problém a hotovo, vybavená vec. No sedenie u psychologičky skončilo horšie ako som predpokladala.
Diagnostický záver: mentálna anorexia, epizóda ľahkej depresie. Ja? Veď ja žiadny takýto problém nemám. Psychologička ma o 2 mesiace, teda v apríli, poslala za psychiatričkou, ktorá mi nasadila antidepresíva a lieky na úzkosť. Celkom mi to pomáhalo. Od apríla do júna som sa dostala sa na 46kíl. No stále som jedla len to, čo som chcela. Začala som si uvedomovať, že mám problém.
Od začiatku školy to so mnou bolo len horšie a horšie. Zasa som padla do náručia mojej milovanej Any, ktorá ma mala stále omotanú okolo prsta. Jedla som sa doslova bála. Prestala som užívať lieky, pretože som mala pocit, že mi absolútne nepomáhajú. Depresia si ma chytila späť. Začala som si ubližovať aj fyzicky. Váha klesala na 43. Pomaly som sa celá odovzdávala Ane a depresii. Nemala som už chuť ani žiť. Len som zo dňa na deň prežívala. V mojom vyziabnutom tele, ktoré som tak nenávidela.
Pár mesiacov na to som sa vrátila od psychologičky a šla som rovno do nemocnice. Skončila som na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tam sa mi snažili pomôcť, no ja som jedla len toľko, aby som neskolabovala. Vedeli, že potrebujem odbornejšiu pomoc.
Po pár dňoch ma prepustili. Zabalila som si veci a šla do nemocnice na Kramároch v Bratislave. Pre nedostatok miesta ma neprijali priamo na detskú psychiatriu, ale na detské oddelenie, kde som strávila týždeň. Ďaleko od všetkých a všetkého som tam mala čas popremýšľať o mojom pute s Anou a o tom, že už s ňou ďalej byť nechcem. Začala som tam pomaly nabiehať na normálne porcie a režim jesť 6-krát denne. No po týždni som nastúpila na detskú psychiatriu. Prvý deň som preplakala, ale bolo nás tam 6 báb- 6 anorektičiek, ktoré chceli bojovať – niektoré viac, niektoré menej. Po týždni aktívneho bojovania ma podmienečne prepustili, s tým, že ak znova schudnem 3 kilá, berú si ma späť, potom už na dlhší pobyt. Boli tam naozaj skvelí ľudia, doktori i sestričky.
Nedá sa povedať, že sa týmto môj príbeh skončil, a že som vyliečená. Práve opak je pravdou. Tie najväčšie kroky ma ešte čakajú. Stále mám svoje „zakázané jedlá“, stále ma prenasleduje hlas Any, no už nie tak intenzívne. Stále navštevujem psychologičku aj psychiatričku a chodím na kontroly do Bratislavy. Pomáhajú mi priatelia, spolužiačky a výchovná poradkyňa zo školy, za čo som im všetkým nesmierne vďačná. Rada by som to dotiahla do úspešného konca, no cesta von z môjho začarovaného kruhu anorexie bude ešte dlhá.
Autorka článku: Lenka
Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný.
Nahlásiť chybu v článku