Jednoducho povedané, celé to plánovanie a samotné absolvovanie ciest mi neustále rozširuje moje vedomosti. Aj preto opäť mierim do Číny a plánujem svoju ďalšiu cestu.
Letím z Taiwanu do Hongkongu. Túto trasu som absolvoval už veľmi veľa ráz. Zábava začína hneď po tom, ako lietadlo pristane v bývalej britskej kolónii. Protesty proti pevninskej Číne nabrali na obrátkach a za posledné dni sa preniesli aj na medzinárodné letisko. Len čo absolvujem imigračnú kontrolu, vstupujem do obrovskej haly. Je tu viac uniformovaných policajtov ako cestujúcich. Z letiska nepremáva vlak, ktorým som sa mal dostať ďalej, a tak nasadám na prvý autobus a veziem sa niekam do neznáma.
Na palube autobusu som jediný beloch a okrem mňa si to všimli aj všetci ostatní. O necelú hodinu vystupujem a okamžite ma pohltí masa ľudí prichádzajúcich zo všetkých strán. Cítim sa ako v obrovskom mravenisku. Úloha je však jasná – nájsť vlakové nástupište. Pochodil som celkom dobre, takže po pár minútach už čakám na vlak, ktorý ma odvezie na konečnú stanicu, kde začne ďalší cirkus, ďalšie mravenisko. Našťastie, všetko je vyznačené aj v angličtine a nie len v tunajšom jazyku. Do Číny sa tadiaľto chodí pešo. Po odbavení všetkých imigračných a bezpečnostných kontrol v Hongkongu si vykračujem po moste tiahnucom sa ponad rieku. To je zároveň hranica medzi týmito dvoma územiami. To, že opúšťam slobodné teritórium (Hongkong) a vstupujem do krajiny, kde vládne komunistický režim, mi je zrejmé, len čo sa priblížim ku koncu hraničného mosta. Toľko kamier a bezpečnostných zariadení, ako majú tu, len tak hocikde neuvidíte. Aj imigračné formality tu trvajú o čosi dlhšie. Nevadí.
Konečne som však tu. V Číne. Za posledné roky sa tu toho udialo viac než kdekoľvek inde za celé storočie. Krajina je síce stále bohatá na históriu, no okrem toho tu je vidieť aj to, čo napríklad na Slovensku bude o sto rokov. Možno…
Čína je úplne inde
Za dvadsať rokov sa v Číne vybudovalo to, čo sa v mnohých krajinách nestihne ani len naplánovať v nasledujúcom storočí. Tam, kde ešte prednedávnom roľník obrábal svoje ryžové políčko a tlačil pred sebou pluh s býkom, sa dnes v odraze sklobetónových mrakodrapov predháňajú elektromobily po šesťprúdových diaľniciach. Pod nimi sú rozvetvené linky metra a rýchlovlakov ako žily v pulzujúcom organizme. Ultramoderné mestá, ktorých nie je málo, rozpínajú svoje chápadlá a pohlcujú nielen vidiek, ale aj priľahlé mestá. Vznikajú tak veľkomestá, a čoskoro budeme svedkami toho, ako vznikne najväčší megalopolis na svete! Pomyselné hodiny už odrátavajú posledné minúty, kým sa spoja prefektúry Peking a Tianjin.
V Číne sa pojmom malé mesto označuje mesto, ktorého populácia je pod desať miliónov. Áno, takmer dvakrát väčšie ako Slovensko. Premýšľam teda nad tým, ako asi vyzerá dedina. Túto otázku mám zodpovedanú v momente, keď vstupujem do malej, len deväťdesiattisícovej obce. V takejto dedinke nájdete úplne bežne obchod s globálnymi značkami – a je jedno, či ide o fastfood alebo o elektroniku. Pokrok je prakticky na každom mieste priam neuveriteľný, a ja si pripadám ako z iného storočia. Napríklad vo chvíli, keď vidím, ako domáci platia aj v obyčajnom bare oskenovaním svojej tváre. Skoro som onemel. Neraz sa mi stalo, že pri platbe hotovosťou na mňa pokladník pozeral, akoby videl bankovky prvýkrát v živote. Hotovostná platba v tejto krajine už takmer neexistuje. Všade sa platí telefónom, no najnovším spôsobom platby je skenovanie tváre. Vskutku pohodlné.
Cesta vlakom je len pre odvážnych
Na presun zo Šanghaja do tisícšesťsto kilometrov vzdialeného mesta Guilin padla tentokrát voľba na lôžkový vozeň vo vlaku. Ani mi len nezišlo na um, že to bude môj kurz trpezlivosti číslo dva. Bolo mi už jasné, že obyvatelia tejto krajiny sú také malé prasatá. Realita však bola ešte o kúsok ďalej. Je pravda, že veľké mestá majú veľmi pekné, moderné a čisté stanice, dokonca i niekoľko. Avšak skôr ako sa človek dostane do nejakého dopravného prostriedku, musí absolvovať strastiplný proces. Číňania sa totiž všade hrnú, tlačia, predbiehajú sa a vykrikujú, ako by to mali byť ich posledné minúty na tomto svete. Ragbisti by tu pokojne mohli trénovať rozrážanie súperovej obrany. Pri nastupovaní do metra som raz dostal takú ranu, až sa mi zatmelo pred očami. Takéto údery sa tam rozdávajú ako čokoládové vajíčka na Veľkú noc. Keď už konečne niekam nastúpite, môžete si vydýchnuť. Fyzické cvičenia máte za sebou, potom sa ide na psychiku. Chrchlanie, chriakanie či fľusanie počuť prakticky neustále. Vo vozni všetci hulákajú a škriekajú ako také sliepky, ktoré sa niekto neúspešne pokúša udusiť.
Sedím pri okne a pozerám na Čínu za ním. Všade sa budujú nové domy, bytovky. Vzduch je už čistejší ako v Šanghaji. Diaľnice sú štvorprúdové, vlak pohodlný a v diaľke práve presvišťal rýchlovlak. V mestách sú moderné, vysoké sklobetónové budovy. Hmm, ak je toto rozvojová krajina, tak USA je jaskyňa z neolitu. Prisadlo si ku mne mladé dievča s igelitovým vrecúškom. Usmialo sa a ponúklo ma jeho obsahom. Zdvorilo som odmietol. Našťastie. Pomaličky začala vyťahovať svoje dobroty – kuracie paprčky. Mľaskanie jej išlo fakt parádne. Opäť sa potvrdilo, že slúchadlá sa oplatí nosiť vždy so sebou. Dlho mi táto moja radosť nevydržala. Hneď vedľa sa napchávali nejaké tety. A čo im nechutilo, vypľuli rovno na podlahu. Časť z tohto obsahu zvyčajne schytali aj moje nohy. Keď konečne prestali jesť, chvíľu to vyzeralo, že budem mať konečne pokoj. No pohľad na tabuľku s piktogramom Zákaz fajčenia mi v okamihu rozostril dym z cigarety prísediaceho dedka.
Celý príbeh z čínskeho vlaku sa dozviete v knižke Cestovateľ od Aleša Tvrdého.
Viac o Číne, ale aj ďalších destináciách si prečítate v knižke Cestovateľ, ktorú si môžete zakúpiť v našom e-shope či v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus.
Nahlásiť chybu v článku