Láka ťa presne tá divočina, ktorú si videl vo filme ,,Into the wild“? A čo keď existuje ešte väčšia divočina ako v románoch od Jacka Londona? Divočina, kde týždne nestretneš žiadneho človeka? Vitaj na Čukotke, najvýchodnejšej časti Ruska.
Ak si doteraz nepočul o tomto najmenej osídlenom kúte Ruska, tak je to aj preto, že sa sem nikto nevedel dostať. Blízkosť vojenských základní a radarov, ktoré sú namierené na USA, urobilo oblasť neprístupnou. Aj dnes domáci Rusi potrebujú povolenie sa sem dostať. Pre nás cudzincov sa otvorili bájne dvere pred pár rokmi a ročne túto oblasť priemerne navštívi 55 turistov z celého sveta.
Spolu s kamarátmi sme dostali SMS od nášho ruského kamaráta Michala, ktorý tu pracuje ako Etnológ, že nech prídeme. Dlho sme sa nerozhodovali, pobalili veci, vybavili tie najnutnejšie povolenia a vyrazili sme z Moskvy do Anadyru, ktoré je hlavným mesto Čukotky. Už len letieť sem je zážitok. Len si predstav, že letíš vyše 9 hodín a stále pristaneš v Rusku.
Čo bolo vlastne našim cieľom? Chceli sme na snežných skútroch prejsť k stádam divokých sobov a popri tom spoznať život Čukčov a Inuitov, ktorých poznáme pod označeným Eskimáci. Možno si teraz povieš, či som nebol blázon ísť v období, kedy je tu zima. Toto obdobie je najpriaznivejšie na presuny po tejto krajine. Cesty tu neexistujú a v lete sa všetko mení na neprístupný terén, kde je kopec komárov. Jedine pani zima všetko zamrazí tak, že presuny by mali byť rýchlejšie. Teoreticky aj teploty tu nie sú najtragickejšie ako na Sibíri, ktoré sme zažili počas poslednej cesty do Ojmiakonu. To sme však nevedeli, že zažijeme jednu z najhorších búrok za posledné 3 roky, kedy teplota klesla na neuveriteľných -50 °C.
V hlavnom meste Anadyr sme si pripravili naše snežné skútre a zapojili sme aj sánky, kde sme mali všetko potrebné na najbližších 12 dní. Tam kam ideme, nie je poriadne nikto. Ak by sa ti tu niečo stalo, nikto ti nepomôže. Záchranný vrtuľník? Zabudni. Celá Čukotka má cez 700-tisíc kilometrov štvorcových a žije tu len cez 50-tisíc ľudí. Je tu viac vlkov a ľadových medveďov ako miestnych. Aj preto sú v našej výbave okrem vodky (tá zmrzne pri mínus 40°C na kosť) aj pušky. Vlastne zbrane tu má každý, ale nie na samovoľné zabíjanie, ale na najnevyhnutejšiu ochranu.
Čaká nás cez 1000 kilometrov cez zamrznutú krajinu. Jasné, že spočiatku sme mali zromantizované predstavy o tom, ako sa budeme preháňať po snehu na skútroch. Prvé dni aj tomu napovedali. Všetko išlo geniálne a veľmi hladko. Žiadne problémy. Prespávali sme u miestnych v stanoch zo sobích koží, jedli ich stravu, ktorá spočíva zo surových veľrýb, mrožov či sobov. 5. deň sa všetko zmenilo. Ale všetko.
V oblasti, kde sme hľadali stáda divokých sobov, sa odrazu objavila čiernota ako z filmu Pán prsteňov. Ako stena išla proti nám neuveriteľnou rýchlosťou. Nestíhame postaviť stan a už udierajú prvé nárazy silného vetra, ktorý sa neskôr zmenil na orkán s nárazom až 100 km/h. Pocitová teplota klesla k mínus 50°C. Pekné slnečné dni sa odrazu zmenili. Najbližších 5 dní budeme bojovať nielen s prírodou, ale aj so samými sebou. Snežné skútre nám zapadávali každých 100 metrov v snehových závejoch a denne sme spravili len 8 kilometrov a to nám trvalo aj 18 hodín. Telá sme mali vyčerpané, unavené, uzimené, ale museli sme ísť ďalej. Len si predstav, že zapadneš do snehu po hlavu. Už len sa z toho vyhrabať je fyzicky náročný výkon a k tomu mám ešte tlačiť skúter so saňami. A keď sa oprie ten vietor a sneh ťa bičuje zo všetkých strán a ty nevidíš nič, ale absolútne nič na 2 metre. Ako keby si mal pred sebou bielu stenu.
Večer v stane sa nám trasú telá, ale zaspávame vyčerpaní do minúty. Nevadí nám, že spíme v stane, kde je mínus 10°C, a že sme premočení. Chceme spať a nabrať energiu. Nikto nevie, kedy sa to celé skončí. Najprv mal orkán trvať len deň, ale nakoniec sa usalašil na Čukotke na 5 dní. Či sme sa báli o život? To nie, ale jemná beznádej tam bola. Aj keď sme zažili iné extrémy na našich cestách, toto bol zatiaľ najväčší. Tu si uvedomíš, že doma na Slovensku sa v prírode hráme na tvrdých ľudí, ale zažívame to tak cez víkend. Miestni ľudia to majú takmer každý boží deň.
A čo mi dodávalo energiu? Keď celá búrka pominula, tak v ten večer prišla neskutočná polárna žiara, ktorá sa predstavila v tých krásnych modro-zeleno-tyrkysových farbách. Len tak som ležal zničený v snehu a pozoroval tú nádheru. A do toho to ticho. Ticho, ktoré počuješ. Potom si povieš, že to celé stálo za to. A či sme videli sobov? Aj na to sme mali nakoniec šťastie. Len tak sme na nich natrafili keď sa nevzrušene pásli v tundre. Kvôli takýmto zážitkom cestujem.
Čukotka je obrovská divočina pre skutočných dobrodruhov. Nevravím, že ja ním som, ale aspoň som si opäť posunul svoje hranice. Ak chceš sem ísť, poď. Neoľutuješ nič, len sa priprav, že prechádzka ružovou záhradkou to nebude.
Ak hľadáš informácie ako sa sem dostať, čo koľko stojí a kde vybavíš povolenie do oblasti, ktorú ročne navštívi cca 55 turistov, prečítaj si prvé slovenské cestovateľské rady o Čukotke na stránke Travelistanu.
Všetky fotografie z tejto cesty nájdeš v našej galérii
Pozri aj: Podnestersko: Posledná komunistická krajina v Európe, v ktorej zastal čas a v podstate neexistuje
Martin Navrátil, travelistan.sk
Nahlásiť chybu v článku