Zákroky nie sú príjemné, lieky majú niekedy viac vedľajších účinkov ako žiaducich a lekár či sestrička sa občas správajú, ako keby ste ich obťažovali najviac na svete. Avšak v porovnaní s tým, ako to bolo v minulosti, sme na tom v súčasnosti neporovnateľne lepšie. Presvedčte sa, ako to vyzeralo kedysi napríklad u plastického chirurga.
História plastickej chirurgie
Na počiatku 20. storočia spočívala plastická chirurgia najmä v tom, že lekári ako napríklad Sir Harold Gillies, ktorý je považovaný za otca plastickej chirurgie, sa pokúšali napraviť hrozné škody, ktoré na tele ľudí napáchala napríklad vojna. Každý deň sa medicína posunula o krôčik dopredu, no keďže lekári nemali také vedomosti, možnosti a ani nástroje, ako dnes, boli nútení jednoducho experimentovať. A experimenty nedopadli vždy práve najlepšie.
Medzi najznámejšie patrí napríklad prípad vojaka menom Walter Yeo, ktorý v bitke počas prvej svetovej vojny prišiel o očné viečka. Jeho poranenie bolo vážne a lekári museli prísť s novým riešením, aby mu zabezpečili aspoň do istej miery normálny život. Tak vykonali v roku 1917 prvý kožný štep.
Walter Yeo
Gepostet von The Great War 1914-1918 'The Rage Of Men' am Mittwoch, 11. Mai 2016
Základom novej metódy, s ktorou Harold Gillies prišiel, bolo odrezanie niekoľko zdravých a nepoškodených kusov kože z Walterovho hrudníka. Kožu však neodrezal úplne, ale prišil ju na poškodenú časť tváre tak, že spájala tvár s hrudníkom. Zabezpečil tak, že do kože naďalej prúdila krv, čím zabránil vzniku infekcie.
V súčasnosti by pacient s výsledkom asi spokojný nebol a lekára by pravdepodobne zažaloval. Walter, muž, ktorému z hrudníka vyrobili tvár, však po operácii viedol normálny život a dokonca sa vrátil do služby.
Prst namiesto nosa
Ešte bizarnejší bol však prípad mladého muža, ktorému vyrobili nový nos z prsta. Prvú plastiku nosa dokonca vykonali ešte skôr, ako operáciu Waltera, a to v roku 1880. Detaily prípadu síce nie sú známe, isté však je, že lekári prišili pacientov prst na miesto chýbajúceho nosa po tom, čo utrpel závažný úraz. Prst následne odrezali od ruky a vyformovali náhradu nosa.
A ako dopadli ďalšie plastické operácie?
Aj keď tieto experimenty vyzerajú a pôsobia desivo, majú v histórii medicíny svoje nevyhnutné miesto. Dnes už vďaka antibiotikám bojujú lekári s infekciami účinnejším spôsobom a aj keď sa aj v súčasnosti občas využíva metóda prišívania jednej časti tela k inej, ľudia už nie sú odsúdení na to, mať na mieste nosa prišitý napríklad prst.
all-that-is-intresting
Nahlásiť chybu v článku