Iná situácia. Cestujete v autobuse alebo čakáte v rade a na tele cítite niečí pohľad. Obzriete sa okolo a odrazu sa vám stretne pohľad s niekým, kto sa na vás uprene díva. Ako je možné, že ste to vedeli? Máme zmysel pre cudzie pohľady? Prečo máme pocit, že sme pozorovaní, aj keď evidentne nevidíme toho, kto sa na nás díva? Prinášame vám psychologické vysvetlenie…

Uznávame, že tento pocit nebol vždy opodstatnený, niekedy sme si to jednoducho namýšľali. Aj tak je otázne prečo, keď sme mali ten zvláštny dojem, často sme sa nemýlili a niekto sa na nás díval. Nuž, naše oči vidia viac, než si myslíme. A nie len ony. Zmyslami prijímame omnoho viac informácií, než sme schopní spracovať vo vedomí a preto plynule prechádzajú do nášho podvedomia, kde si žijú svojím tajným životom a občas sa dostanú na povrch. Práve tieto presahy sú tie prípady, keď máme pocit, že sa na nás niekto díva a zistíme, že je to naozaj tak.

Čo ale s prípadmi, keď ide skôr o paranoidný pocit? Podľa jednej teórie náš mozog trávi veľké množstvo času premýšľaním, či na nás ľudia hľadia, čo si o nás môžu myslieť a ako na nich pôsobíme. Dokonca máme v mozgu celú jednu neurónovú sieť, ktorá sa tým zaoberá. Kľúčovú úlohu zohrávajú naše oči, ktoré do mozgu privádzajú cenné informácie z vonkajšieho prostredia. Sme schopní všímať si aj najmenšie detaily nášho okolia a odhaľovať v ňom možné riziká a hrozby.

Určite už viete, že najčastejšie miesto na tvári toho druhého, na ktoré sa dívame, sú práve oči. Ľudské oči sú jedinečné svojím tvarom a kontrastom medzi bielkom a dúhovkou až tak, že ich dokážeme rozoznať s mimoriadnou presnosťou. Dôvod je prostý: komunikácia s ostatnými a orientácia v prostredí. Preto sa počas evolúcie vyvinul u ľudí aj cit pre vnímanie pohľadov iných.

Bol nevyhnutný pre prežitie – potrebovali sme zistiť, aké emócie k nám ten druhý prechováva. Potrebovali sme vedieť, či nám ten druhý v boji s nepriateľom pomôže, alebo utečie. A ako inak by sme mohli u iných vnímať záujem, strach, túžbu, ohrozenie, hnev, radosť alebo lásku ?

Nie vždy však dokážeme správne rozoznať pohľad toho druhého; najmä keď nemáme dostatok informácií, ako napríklad, keď má niekto slnečné okuliare. V tomto prípade je náš predpoklad často sebanaplňujúcim proroctvom – keď si myslíme, že sa na nás niekto díva, pozrieme sa jeho smerom, on náš pohyb a pohľad zaregistruje a tiež sa na nás pozrie. Neuvedomujeme si, že nás takto klame aj naša pamäť, pretože nesprávne popisuje sled udalostí.

Tak, či onak, pre náš mozog je jednoduchšie a výhodnejšie predpokladať, že sa na nás niekto díva, a rátať s možnými scenármi, ako celú situáciu ignorovať a nebyť pripravený. Toľko k nekonečnej sile pudu sebazáchovy.

Nemôžeme zabúdať ani na komunikačnú funkciu pohľadov. Kvôli nej si pohľady iných všímame aj preto, že to môže byť pre nás signál, že s nami chce niekto nadviazať kontakt, alebo nám vyjadriť svoje sympatie či antipatie. Všetky tieto informácie sú pre nás, ako spoločenské tvory, obzvlášť dôležité.

A samozrejme, ako pri mnohých iných fenoménoch, aj v tomto prípade platí, že veľkú úlohu zohráva aj naša subjektivita a egocentrickosť. Či už si to chceme priznať alebo nie, často sa cítime byť pre okolie zaujímavejší a dôležitejší, než v skutočnosti sme. Nebuďte na seba nahnevaní, takto to funguje u väčšiny ľudí…

Pozri aj: „Impostorov syndróm“: Stav, kedy máte pocit, že celý váš život je jeden veľký podvod

nymag