Ľudia žili v tom, že milovať sa smú len v manželskom zväzku a často len za účelom plodenia detí. Ženy boli vnímané ako tvory, ktoré nemajú nárok na orgazmus, prípadne že niečoho takého ich telo ani nie je schopné. Ich úlohou bolo vychovávať deti a starať sa o to, aby bol manžel spokojný. Jedného dňa sa však William Masters a Virginia Johnsonová rozhodli, že zmenia svet.

Napriek tomu, že to títo dvaja výskumníci vôbec nemali jednoduché, napokon sa stali vo svojej oblasti priekopníkmi a ich myšlienky a teórie sú využívané a platné ešte aj dnes. Hovorí sa, že práve oni „preniesli vedu do spálne“, keďže až do roku 1950, kedy svoj výskum začali, sa sexom z medicínskeho hľadiska nezaoberal takmer nikto.

Masters sa totiž do hĺbky venoval štúdiu ľudskej anatómie a prišiel na to, že hoci v knihách boli popísané reprodukčné zvyklosti zajacov a opíc, nikto sa nevenoval reprodukcii človeka. Vtedy vzkrsla v jeho hlave myšlienka, že ak by popísal reakciu ľudského tela na sex, možno získa Nobelovu cenu.

William Masters bol gynekológom a pôrodníkom a páry, ktoré mali ťažkosti s počatím, ho často vyhľadávali, pretože okrem iného bol aj odborníkom na neplodnosť. V čase, keď premýšľal nad štúdiou si myslel, že preniknutie do tajov ľudskej sexuality mu možno pomôže porozumieť aj neschopnosti niektorých dvojíc počať dieťa. Spočiatku boli jeho jedinými subjektmi prostitútky. Problémom so zákonom sa vyhol vďaka tomu, že aj policajnému náčelníkovi dopomohol k tomu, aby mohla jeho žena otehotnieť. Až časom začali do jeho ordinácie prichádzať dobrovoľníci.

Virginia Johnsonová sa zas k Mastersovi a k výskumu dostala úplnou náhodou, keď sa prihlásila na pozíciu asistentky práve v nemocnici, kde Masters na svojom výskume pracoval. Jedného dňa otvorila dvere a uvidela, ako sa na nemocničnom lôžku oddávajú radovánkam dvaja ľudia s papierovými vreckami na hlavách a pripojenými elektródami. Takto sa stala súčasťou projektu a Mastersovi pomáhala vidieť aspekty výskumu zo ženského uhla pohľadu.

Jedného dňa Masters Virginii navrhol, aby sa sami stali participantmi výskumu. Virginia spočiatku váhala, no napokon súhlasila napriek tomu, že Masters bol ženatý. Až keď Virginia prejavila záujem o jedného z ďalších účastníkov výskumu, Masters sa rozviedol a požiadal svoju asistentku o ruku. Takýmto spôsobom sa nielenže zbavil dôvodu na žiarlivosť, ale zabezpečil, aby mohli s Johnsonovou pokračovať vo výskume bez súdenia zo strany verejnosti.

V roku 1966 napokon Masters a Johnsonová vydali svoju prvú knihu s názvom Human Sexual Response. Aj keď ich štúdia ľudí šokovala a vyslúžila si množstvo pozornosti, kniha bola napísaná príliš vedeckým jazykom a mnohí jej nerozumeli. Ešte viac kontroverzie však vzbudilo ich ďalšie dielo, ktoré vyšlo v roku 1979 a týkalo sa homosexuality. Dostalo názov Homosexuality in Perspective a Masters v knihe tvrdil, že homosexualita je voľbou a za pomoci konverznej terapie sa dá vyliečiť. Johnsonová s ním nesúhlasila, no Masters na to nebral ohľad a dielo napokon uverejnil.

Nezhody nielen v oblasti vedy, ale aj po ľudskej stránke viedli napokon k tomu, že v roku 1992 sa po 21 rokoch manželstva Virginia a William rozviedli. Masters sa znova oženil, jeho meno však už bolo navždy spájané s Johnsonovou a s výskumom ľudskej sexuality. Ak vás príbeh Mastersa a Johnsonovej zaujal, odporúčame pozrieť si seriál Masters of Sex.

Pozri aj: Horizontálna vagína či oslepnutie z masturbácie. Toto je 8 najvtipnejších sexuálnych teórií, ktorým ľudia kedysi verili

all-that-is-interesting