Hoci tuším, prečo menia izbu za väčšiu, trochu sa hrám na nechápavého. „Prosím, tú izbu dajte jednému z mojich klientov. Ako sprievodca vážne nepotrebujem väčšiu izbu, uskromním sa,“ slušne odpovedám slečne na recepcii. Vidím, že znervóznela. Dôvod? Tá väčšia izba je prosto odpočúvaná – štátny režim ma chce mať pod dohľadom.
Turkménsko je zvláštna krajina. Niekto ju nazýva Severnou Kóreou Strednej Ázie. Niečo na tom bude. V mnohých aspektoch je to tu uzavretejšie a bláznivejšie než režim pod vládou Kimovcov. V niečom je však táto krajina oveľa slobodnejšia ako KĽDR. Je to taký stredoázijský pokus, čo si vládcovia môžu dovoliť, keď majú štvrté najväčšie zásoby zemného plynu na svete. Dokážu si vykúpiť poslušnosť cez štedrý sociálny systém. Už to nefunguje ako za Turkmenbašiho, keď ste ako občan tejto krajiny mali 55 litrov benzínu na mesiac grátis, nájomné za pár jednodolároviek, plyn bol pre domácnosti zadarmo. Áno, ďalší prezidenti niektoré veci spoplatnili, ale stále by to pre našinca bola absolútne smiešna suma.
A prezidenti, ktorí tu doteraz vládli, chcú mať všetko pod drobnohľadom. Preto sa sem tak ľahko nedostanete, domáci obyvatelia potrebujú do všetkých krajín sveta víza a na cudzincov si pekne posvietia. Na druhú stranu treba povedať, že to už nie je ako pred desiatimi rokmi, ale ak očakávate, že si môžete povedať, čo len chcete, ste na omyle. Dobrovoľne ste sa vybrali do krajiny, kde platia iné zákony.
Internet v hoteli? Je, ale nebude vám fungovať, respektíve neotvoríte všetky stránky a nepomôže vám ani VPN. Žiadne sociálne komunikačné technológie ako WhatsApp či Telegram, to tu nefunguje a na Instagram ani nepomyslite.
Ešte väčšiu facku dostanete, keď zapnete televíziu, kde sú len štátne televízne kanály. Takmer všade vystupuje prezident ako otec národa. Často je v pozícii učiteľa, ktorý počúva svojich žiakov – ministrov. Počas prejavu prezidenta si v tichosti zapisujú všetky jeho skvelé myšlienky. Ruka sa im nezastaví a na konci celého prejavu mu ešte zatlieskajú.
Bol som v KĽDR, ale toto je väčší bizár. Toto sa už nikde na svete nedá zažiť. Prezident ako tvorca piesní, umelec, športovec, strelec… Je vlastne nejaká činnosť, ktorú by neovládal dokonale? A najväčšiu facku zažijem, keď vidím veľvyslanca Azerbajdžanu, ako sa v prosebnej pozícii pýta na názor turkménskeho prezidenta. Ak to nevidíš, neuveríš. A ja sa ti, ako čitateľovi, ani nedivím.
Mnoho turistov príde len do hlavného mesta Turkménska a má pocit, že takto vyzerá celé Turkménsko. Vlastne, nikde na svete neuvidíte také krásne mesto. Nikde žiadne odpadky, grafity či neupravené chodníky. Aj autá v hlavnom meste musia byť všetky bielej alebo svetlej farby, aby nekazili pocit čistoty. Áno, nikto nemôže mať v Ašchabade auto inej farby než takej, akú nakázal prezident. Aj náš hotel je monštruózny, z talianskeho mramoru, nič mu nechýba.
Všetko je to také pekne uhladené, čisté… ale predsa tomu niečo chýba. Čo to vlastne je, pýtam sa každý rok – a potom na to prídem. Ľudia. Nikde nikoho, naozaj len sem-tam stretneme v prázdnych uliciach nejakú živú dušu. Odpoveď je jednoduchá a zároveň pre naše uši neuveriteľne bizarná. Gurbanguly Berdymuhamedov mal sen, že jeho krajina uskutoční v roku 2017 ázijské olympijské hry. Čo na tom, že takéto hry vraj môže usporiadať len mesto, ktoré má vyše milióna ľudí? To nie je neriešiteľný problém, a preto sa dostavali novšie štvrte vo veľkolepom štýle. Napadlo vám asi, prečo to nedajú ľuďom z vidieka? Nie, prosím, takto neuvažujte. Toto je iná krajina.
A práve pre ázijské olympijské hry postavili hotel, kde bývame. Aj keby som chcel bývať niekde inde, nedá sa. Štát sa rozhodol, čo môžem a čo nie. Ak si chcete vytvoriť svoj vlastný názor, prosím, pozrite si naše krátke video, kde sa dozviete ďalšie zaujímavosti.
Nahlásiť chybu v článku