Vieš si predstaviť, že najbližšia pevnina je 2800 kilometrov a jediná možnosť ako sa na ostrov dostať je loď? Ak sa teraz pozrieš na mapu Atlantického oceánu, tak medzi Južnou Afrikou a Brazíliou nájdeš malý čierny bod, ktorý nesie meno Tristan da Cunha, na ktorom trvale býva 270 ľudí.

Už 9 dní sa plavíme cez búrlivý Atlantik z Južnej Georgii a nevieme sa dočkať, kedy uvidíme kus zeme, ktorý trčí v strede ničoho do výšky 2 kilometrov. Napriek tomu, že ostrov prvýkrát objavil portugalský moreplavec Tristan, patrí Veľkej Británii.

Vôbec netušíme, či sa podarí vylodiť sa na tomto bohom zabudnutom ostrove. „Celý ostrov je sopečného pôvodu a má veľmi strmé pobrežie. Stačí, že sú väčšie vlny a nedá sa pristáť na zodiakoch,“ vysvetľuje Jordie, ktorý má na starosti celú organizáciu na lodi Bark Europa. „Minulý rok, keď sme tu boli, sme nedokázali pristáť.“ Úprimne, vôbec si nechcem pripustiť, že po 9 dňoch sa nebude dať pristáť, lebo morská choroba sa počas plavby hlásila častejšie ako som predpokladal. Plus som chcel nabrať sily pred ďalšou náročnou plavbou do Kapského mesta a to je tak približne 14 dní.

Asi moju modlitbu niekto tam hore počul, lebo celé dva dni bolo neuveriteľne krásne počasie a my sme sa mohli vylodiť na ostrove, ktorý ročne navštívi cez 1000 turistov.

Po krátkej imigračnej procedúre mi pristála modrá pečiatka ostrova v červenom pase a vybehol som spoznávať krásy najizolovanejšieho ostrova. Ak by si však čakal, že sú tu nejaké pamiatky, si na omyle. Tu sa spoznáva samotný život. Býva tu 7 rodín, ktoré sa musia o seba kompletne postarať. Keďže len dvakrát ročne pristane zásobovacia loď z Kapského mesta, obyvatelia si musia všetko vypestovať. „Hlavnou obživou sú zemiaky a chov dobytka,“ povie jeden z obyvateľov, ktorý si privyrába ako sprievodca na bohom zabudnutom ostrove. Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, nie je tu mobilný signál a najbližšia pomoc by prišla za 10 dní. „Máme tu aj nemocnicu, ale nevieme si predstaviť, že čo by sa stalo, keby sme mali urgentný prípad,“ povie James a zasmeje pri pivku v jedinom bare na ostrove, ktorý nesie hrdý názov Albatros.

Každý deň chodia obyvatelia ostrova na 6 kilometrové vzdialené zemiakové pole. Je to jediná cesta, po ktorej jazdia autá. Inak na ostrove nie je žiadna infraštruktúra aj preto, že ostrov je vlastne aktívna sopka, ktorý vytŕča z Atlantického mora do výšky cez 2000 metrov. Najničivejší výbuch nastal v roku 1961, kedy všetci obyvatelia ostrova museli opustiť svoj domov a na pár rokov odišli do Anglicka. „Vtedy sme sa prvýkrát stretli s niečím takým ako televízor, telefón či modernou technikou. Ale niečo nám chýbalo. Pokoj nášho ostrov,“ pokračuje James v rozprávaní o živote na ostrove. Keď sopka prestala chŕliť lávu, takmer všetci sa zbalili a odišli naspäť na ostrov. Neuveriteľné, nie?

Medziľudské vzťahy je niečo, čo by sme im mohli závidieť. Nezamyká sa tu, ľudia si pomáhajú, tešia sa na seba a aj jediná väznica nikdy nespoznala výtržníka a dnes je tu sklad na hospodárske náčinie. „Jediný policajt na ostrove chodí s nami na zemiakové pole.“

Tie dva dni na ostrove bol balzam na dušu. Viac ako všetky tie nápisy o najizolovanejšom ostrove. Najizolovanejší bar, pošta či golfové ihrisko, kde sa premáva dobytok.

Ako sa na ostrov dostať? Akou loďou a čo koľko stojí? Aké povolenie? Najpraktickejšie cestovateľské rady nájdeš na travelistan.sk.

Otvoriť galériu (10)