Lobotómia bola neurochirurgickým zákrokom, pri ktorom sa operačne prerušilo nervové spojenie medzi kôrou čelových lalokov a zvyškom mozgu. Išlo teda o veľmi tvrdý zásah do mozgu, ktorý mal slúžiť na liečbu psychických ochorení ako schizofrénia, depresia, manická depresia, bipolárna porucha, či viacero iných. Aká však bola realita?

História Lobotómie

Prvý „oficiálny“ zákrok sa uskutočnil v roku 1935

Tento zákrok vykonal portugalský neurológ Antonio Egas Moniz. Na jeho realizáciu použil injekčnú striekačku napustenú alkoholom, ktorej obsah vstrekol pacientke do mozgu cez dve vopred vyvŕtané diery v lebke. Podarilo sa mu tak zničiť nervové vlákna a pacientke sa malo údajne uľaviť – pocítila ústup úzkosti a paranoidných predstáv. Pacientka je vo všetkých spisoch označovaná ako „pani M.“.

Za liečbu lobotómiou (vtedy nazývanou ešte ako leukotómia) získal dokonca Antonio Egas Moniz v roku 1949 Nobelovu cenu. Mnohí pozostalí pacientov, ktorí podstúpili lobotómiu však dodnes bojujú, aby mu bola cena odobratá.

Podľa neoficiálnych zdrojov sa však s lobotómiou experimentovalo aj predtým, ako v roku 1935 Antonio Egas Moniz po prvýkrát predstavil tento zákrok pred verejnosťou. Veľmi často sa hovorí napríklad o Friedrichovi Golzovi, ktorý mal s lobotómiou experimentovať na svojich psoch, či o Gotliebovi Burkhardtovi, ktorý „otestoval“ lobotómiu na šiestich pacientoch trpiacich schizofréniou. Výsledky údajne označil za „slušné“, a to aj napriek tomu, že dvaja z pacientov zákrok neprežili.

Na vlnu lobotomických zákrokov naskočil aj šialenec Walter Freeman

Nakoľko Antonio Egas Moniz vydával svoje zákroky za veľmi úspešné, z lobotómie sa pochopiteľne stal veľmi populárny zákrok. Jedným z jeho najväčších popularizátorov bol v 50. rokoch 20. storočia američan Walter Freeman – jeden z najväčších zástancov a fanúšikov Antonia Egasa Moniza. Hovorí sa však, že neskôr sa ich názory rozišli a stali sa nepriateľmi.

Walter Freeman počas svojej kariéry údajne vykonal 3 500 lobotomických zákrokov v 23 štátoch sveta. Do lebky sa dostával cez očné jamky pomocou špeciálneho vrtáku, ktorým krútil dovtedy, pokiaľ neprerezal spojenia medzi čelným lalokom a zvyškom mozgu.

Lobotómia, ktorú vykonával doktor Walter Freeman, však mala od etických a profesionálnych medicínskych zákrokov naozaj ďaleko. Dodnes je totiž známe, že z tohto nebezpečného a neetického zákroku začal časom robiť niečo, čo pripomínalo divadlo. Za deň niekedy vykonal aj viac ako 25 lobotómií, pričom sa vraj nevyhol teatrálnosti nikdy, keď mal pri sebe nejakých divákov.

Faktom je aj to, že podľa svedkov svoje nástroje počas celého dňa nesterilizoval, jeden zákrok mu netrval viac 10 minút, vykonával ich aj na motelových izbách a dokonca na sklonku svojej kariéry vyrazil aj na „turné“ v špeciálnej dodávke, ktorú nazval Lobotomobil. Svoje teatrálne zákroky samozrejme vykonával bez ostychu aj v nej.

Walterovi Freemanovi zakázali ďalšie operácie vykonávať až v roku 1967. Dodnes je pre mnohých ľudí nepochopiteľné, ako mohol tento človek viac ako 10 rokov robiť to, čo robil.

Čo sa dialo s pacientmi po vykonaní zákroku

Lepšie položená otázka by možno znela tak, čo sa dialo s pacientmi, ktorí prežili. Pravdou je, že mnohým z nich lobotómia naozaj pomohla uľaviť od príznakov, ktoré boli súčasťou psychických ochorení, ktorými trpeli.

Rovnako pravdivým faktom je  však aj to, že väčšina ľudí, ktorí lobotómiu prežili, už nikdy nebola ako predtým. Mnohých bolo potrebné naučiť opäť chodiť, používať toaletu, či dokonca rozprávať. Niektorí dospelí ľudia sa dostali opäť na mentálnu úroveň detí.

Čo bolo však najhoršie, lobotómia bola veľmi popularizovanou a v dôsledku jej veľkej slávy sa začala používať nielen pri psychických ochoreniach, ale napríklad aj pri pretrvávajúcich bolestiach hlavy. Odhadnúť, koľko ľudí zákrok podstúpilo je pritom takmer nemožné, nakoľko mnohé záznamy (predovšetkým početných neúspešných pokusov) boli úplne zničené.

Niektoré sa však zachovali, a tak dnes vieme, že najmladším pacientom, ktorý podstúpil lobotómiu, bol len 12-ročný Howard Dully. V záznamoch sa objavili taktiež zmienky o lobotómii vykonanej tehotným ženám.

Jednou z „najslávnejších“ pacientok bola však sestra J. F. Kennedyho, krásna 23-ročná Rosemary. Zákrok pritom vykonal samotný vyššie spomínaný Walter Freeman. Lobotómia ale úspešná nebola, nakoľko Freeman Rosemary zmrzačil natoľko, že celý zvyšok svojho života prežila na mentálnej úrovni dvojročného dieťaťa.

Koniec neslávne slávnej vlny lobotomických zákrokov

Ústup popularity lobotómie bol oveľa pomalší, ako jej príchod. Medzi prvými krajinami, ktoré ju z morálnych dôvodov zakázali, bol v roku 1950 Sovietsky zväz. Postupne ju následne prestávali vykonávať aj v USA, Veľkej Británii, Fínsku, Švédsku, či v iných krajinách.

Vytesniť ju dokázal až nástup nových liečiv a iných metód, ktoré boli oveľa humánnejšieho charakteru. Možno vám práve napadá otázka, či sa lobotómia vykonávala na Slovensku. Odpoveď vás možno prekvapí, ale áno, tieto zákroky sa vykonávali aj u nás. Nakoľko spisy týkajúce sa lobotómie sú však opäť veľmi neúplne, odhadnúť počet pacientov, ktorý tento zákrok podstúpili, je náročné. Odhaduje sa však, že na našom území bola lobotómia vykonaná zhruba 350 krát.

Na záver…

Ako sme spomenuli vyššie, napriek tomu, že za lobotómiu bola v roku 1949 Antoniovi Egasovi Monizovi udelená Nobelova cena, dnes ju už takmer všetci odsudzujú. Stretnúť sa však môžeme aj s názormi, ktoré hovoria o tom, že pri súdení lekárov, ktorí lobotómiu vykonávali, by sme mali byť miernejší, nakoľko sa snažili pacientov vyliečiť – snažili sa teda o ich dobro. Samozrejme si zároveň môžeme klásť otázku, nakoľko prihliadali na utrpenie pacientov a na etické a právne hľadisko tohto zákroku.

Aký je váš názor na lobotómiu? Myslíte si, že mala byť pozastavená oveľa skôr, alebo ju akceptujete ako prirodzený vývin vedy – psychiatrie?

Pozri aj: Šialenstvo menom LOBOTÓMIA: Toto je 10 zákrokov, na ktoré svet nikdy nezabudne

wikipedia