Samovražda je príčinou obrovského množstva úmrtí. Žiaľ, život si týmto spôsobom vezme čoraz viac ľudí. Tieto zvláštne, ale skutočné príbehy samovrážd však ukazujú práve jej odvrátenú stránku, ktorá je nesmierne desivá, a tak, ako sú príbehy mrazivé, mnohé z nich ukrývajú aj poučenie o tom, ako často býva samovražda nepredstaviteľne ďaleko od tej nesprávnej romantickej predstavy definitívneho ukončenia, pokoja a slobody.

Manchesterský milostný trojuholník

V roku 2004 bol v Manchesteri nájdený dobodaný len 14-ročný chlapec, ktorý však nakoniec prežil. Útočnou zbraňou bol obyčajný kuchynský nôž, ktorý mu do hrudníka a následne do brucha zabodol o rok starší chlapec. Spočiatku vyšetrovania to znelo ako typická tragédia milostného trojuholníka. Dvaja chalani sa zaplietli s tou istou ženou. Tento prípad však má množstvo skrytých okolností. Tá žena totižto bola neexistujúca osoba v strednom veku, povolaním špiónka, s ktorou sa obaja stretli na internete v chatovej miestnosti. Zároveň, mladší chlapec bol tajne do toho staršieho zaľúbený.

Počas vyšetrovania sa stále objavovali nové, zdanlivo nevysvetliteľné skutočnosti. Napríklad to, že táto „žena“ si danú vraždu objednala. A napriek tomu, že vôbec neexistovala, sa jej tvorcovi podarilo oklamať staršieho z chlapcov a mať s ním sex cez webkameru, a to hneď niekoľko krát. Kto si teda písal s týmito chlapcami?

V skutočnosti si písali oni dvaja. Dobodaný 14-ročných chlapec si takýmto spôsobom zosnoval vlastnú smrť a na vykonanie špinavej roboty nalákal tohto chlapca, vydávaním sa za vymyslenú ženu. Na konci sudca povedal: „Skúsení spisovatelia by mali problém dať dokopy takú zápletku, aká vznikla tu“.

Dekapitoval sa ako nástroj pomsty

Existuje mnoho motívov, prečo sa niekto rozhodne vziať si svoj život. Niektoré sú viac, iné menej pochopiteľné. Muž menom Gerald Mellin patrí skôr do tej druhej skupiny. Jeho motív je veľmi patetický a vskutku nepraktický. Zabil sa na znak pomsty. Jeho život mu bol totižto menej drahý ako nenávisť k jeho manželke, s ktorou sa rozvádzal. Mellin sa rozhodol, že chce jednoducho zničiť život svojej manželke a postranne pri tom ublížiť aj iným.

Svojej žene pravidelne posielal SMS správy, v ktorých sa vyhrážal samovraždou, dokonca zašiel až tak ďaleko, že jej ukazoval lano, ktoré hodlal použiť. Následne si zrušil poistku, aby manželka nedostala peniaze a vytvoril neuveriteľne veľké dlhy – všetko predtým, ako sa vskutku verejne popravil. Jeden koniec lana zaviazal o strom a ten druhý o svoj krk. Nasadol do auta a to uviedol do pohybu. Trh lana ho dekapitoval. Toto všetko sa stalo na frekventovanej hlavnej ceste. Okrem veľmi nezmyselných a detinských dôvodov, ktoré mal, donútil nič netušiacich ľudí na ulici verejne sa prizerať tomu, ako si sám odtrhne hlavu.

Strieborná guľka

Poľský šľachtic z 18. storočia, Jan Potocki, je známy predovšetkým vďaka dvom veciam. Svojmu gotickému románu „Rukopis nájdený v Zaragoze“ a svojej bizarnej, gotickej smrti. V období, kedy pracoval na svojom strašidelnom diele sa jeho duševné zdravie rapídne zhoršovalo. Tento historik, archeológ a lingvista, ktorý bol kedysi veľký cestovateľ a spoločensky obľúbený jedinec, strávil posledné roky svojho života izolovane, strániac sa vonkajšieho svetu.

Vo svojom zámku mal Potocki ukrytú striebornú guľku, vyrobenú z rúčky na striebornej mise, ktorú dostal od svojej matky. Guľku nechal posvätiť a uzavrel sa vo svojej pracovni, kde predtým, ako ukončil svoj život, nakreslil vlastnú, veľmi urážlivú karikatúru. Nikto sa nikdy nedozvedel, prečo to urobil.

Zavretý v hrobke za živa

Tafefóbia, čiže panický strach z pochovania za živa, je relatívne častá. Tento problém však zjavne nemal rímsky rečník z 2. storočia, Polemon z Laodikei. Polemon trpel dnou, takzvanou „chorobou bohatých“. Rozhodol sa, že túto bolestivú chorobu už naďalej nechce zvládať a chce to ukončiť.

Vo veku 65 rokov Polemon rozkázal svojim sluhom, aby ho zavreli do rodinnej hrobky a nechali ho zomrieť. Tu bol Polemon zavretý v tme, obklopený pozostatkami jeho predkov, až kým v hrozných bolestiach neskonal. A to všetko dobrovoľne.

Na tretíkrát

Mnohé časté spôsoby spáchania samovraždy nie sú práve efektívne či neomylné. Je teda logické, že ľudia si často vyberajú strelné zbrane, keďže sú rýchle a spoľahlivejšie. Aj tak však stále existuje tisíc spôsobov, ako môže aj tento spôsob zlyhať.

V roku 1995 si jeden Austrálčan vybral ako zbraň, ktorou spácha samovraždu, brokovnicu. Tú si namieril proti bruchu a stlačil spúšť. Pokým ho výstrel odhodil a vystrelil vskutku veľkú dieru v jeho trupe, náboj nepoškodil žiaden zo životne dôležitých orgánov. Postavil sa teda na nohy, zbraň si priložil pod bradu a znova strelil.

Rozstrelil si veľkú časť tváre, výstrel však opäť nepoškodil nič závažné a tento muž ešte stále žil, len s dierou v trupe a chýbajúcou časťou tváre. Následne sa ešte potácal, kým sa mu podarilo nabiť tretí krát a tentoraz už „úspešne“ dokončiť svoj plán.

Vytrhal si vnútornosti

Cato bol rímsky rečník, ktorý mal dve životné mottá, a to: „Nikdy nezober úplatok“ a „Nikdy neposluhuj Júliovi Cézarovi“. Kým sa Cézar predieral na vrch, mali s Catom viacero nepekných stretov, či už na pôde senátu, alebo rovno v boji. Keď Cézar konečne získal nadvládu, rozhodol sa odpustiť svojmu starému nepriateľovi a nechať ho nažive. Cato však bol proti.

Povedal si, že jediné, čo je horšie ako zomrieť Cézarovou rukou, je žiť pod jeho nadvládou. Cato sa teda rozhodol dobodať sa. Nešťastne sa však pošmykol a namiesto bodnutia sa si rozrezal brucho a jeho vnútornosti trčali von. Hrozný krik, ktorý Cato spustil, privolal jeho sluhov. Tu však nastáva tá ešte nepríjemnejšia časť. Cato si zo strachu, že by ho jeho doktor vyliečil, sám začal vytrhávať vnútornosti von. Cézar sa o tom vyjadril takto: „Cato, neuznávam tvoju smrť, tak, ako ty by si neuznal, že ti dovolím žiť,“ čím preukázal, že ich nepriateľstvo trvá až za hrob.

Dobrovoľná mumifikácia

V histórii sa objavilo množstvo samovražedných kultov, no jeden z tých najsystematickejších bol japonský Sokushinbutsu. Títo budhistickí mnísi mali veľmi striktné ideály, čo sa týka ich fyzického výzoru, a preto sa mumifikovali čo najskôr, ako sa dalo.

Proces začínal tým, že strávili tri roky stravovaním sa čisto na orechoch a semenách, a popri tom cvičili až do momentu, kedy už vôbec nemali telesný tuk. Ďalšie tri roky následne jedli len kôru a pili čaj, ktorý ich nútil zvracať.

Proces bol zakončený tým, že si v malej hrobke sadli do pozície lotosového kvetu a čakali na smrť. Keď zomreli, boli zavretí v ich hrobke a tam zostali, až kým ich telá prirodzene nezmumifikovali. Potom boli uctievaní a nosení ostatnými ľuďmi z tohto kultu. Aj keď to znie ako niečo, na čo sa veľa ľudí nedá, v skutočnosti tieto rituály musela vláda v 19. storočí zakázať, inak by snáď pretrvávali dodnes.

Osamelá smrť

V roku 2002 umelec menom Richard Sumner, ktorý bojoval so schizofréniou, odišiel sám do lesa vo Walese a zmizol. Nezanechal list, ani žiadne iné dôkazy, ktoré by nasvedčovali samovražedným úmyslom. Jeho telo sa našlo až o tri roky neskôr a zistilo sa, že išlo o veľmi znepokojujúce a smutné okolnosti jeho samovraždy.

Jeho choroba ho natoľko ničila a ovládala , že sa Sumner rozhodol odísť do lesa, kde nikto nikdy nechodil a pripútal sa k stromu. Kľúč od zámky následne odhodil. Vyšetrovatelia prehlásili, že Sumner sa chcel zabiť, ale zrejme v procese zmenil názor. Na putách totižto boli stopy po súboji, ktoré nasvedčovali, že sa snažil utiecť.

Najhoršie však je, že o takýto typ samovraždy sa nepokúšal prvýkrát. Už to raz skúsil šesť rokov predtým. Vtedy ho však okoloidúci človek vyslobodil po štyroch dňoch. Tentokrát však bol odkázaný na smrť, pričom kľúč bol len kúsok od jeho dosahu.

Dramatická kastrácia

Isokelekel bol legendárny bojovník zo 16. storočia z Mikronézie, ktorý možno existoval a možno nie, takže berte tento bod s rezervou. Spôsob, akým spáchal údajnú samovraždu je však tak bizarný, že to ťahá k predpokladu, že také niečo sa jednoducho muselo stať.

Legenda hovorí o tom, že keď sa raz ráno modlil, zbadal svoj odraz vo vode a uvedomil si, aký starý v skutočnosti je. Tento bojovník, ktorý je možno iba fiktívnou postavou, sa preto rozhodol dopomôcť si k smrti. Zohol malú palmu tak, aby bola v jeho výške, zobral lano, jeden koniec pripútal k stromu a ten druhý k svojmu penisu. Následne pustil vrchol stromu, ktorý prakticky katapultoval jeho odtrhnutú pýchu. Neprekvapivo, Isokelekel vykrvácal.

Prežil takmer istú smrť

Most Golden Gate je jedno z miest v Amerike, kde bolo spáchaných najviac samovrážd. Z tohto mosta skočí jeden človek v priemere každých 16 dní, čo momentálne činí viac ako 1 300 pokusov o samovraždu. Len 2% z nich to prežijú a hovoria desivé príbehy.

Ken Baldwin bojoval s depresiou. Keď mal 28 rokov, postavil sa na most Goden Gate, narátal do 10 a skočil. Jeho pád trval 4 sekundy. 4 sekundy naplnené absolútnou ľútosťou nad tým, čo urobil. Na hladinu narazil v rýchlosti takmer 120km/h. Tento pád mu zlomil nohy a jeho pľúca spľasli. Aj keď to znie desivo, znamená to, že z toho vyviazol ešte celkom dobre.

Väčšina samovrahov z tohto slávneho mostu si zlomí rebrá, prepichne slezinu či pľúca, či rovno zlomia chrbticu. Mnohí sa ani len netrafia do vody a tak dožívajú v neskutočných bolestiach, dusiac sa v bahne na brehu. Myšlienky, ktoré má človek počas pádu, nie sú pokojné a euforické, ale práveže nepredstaviteľne mučivé. Inak povedané, idea skoku z mostu, ako romantického zážitku voľného pádu, letu a zanechávania všetkého za sebou, je absolútne nepravdivá.

Baldwin neskôr v rozhovore povedal: „V sekunde som si uvedomil, že všetko v mojom živote, čo som pokladal za nenapraviteľné, napraviteľné bolo, až na jednu vec – to, že som práve skočil.“ Práve tento príbeh muža, ktorý nemal prežiť úžasne ukazuje, čo sa deje v hlave človeka, ktorý spáchal samovraždu. Problémy často nie sú tak zlé, ako sa zdajú a práve zážitok toho najhoršieho to odokryl.

Pozri aj: 15 tetovaní ľudí, ktorých životné osudy spája jediné slovo. Je ním „samovražda“

listverse