Ani neviem prečo, ale priťahujú ma ako magnet. Vzrušuje ma pocit strachu? Alebo chcem zažiť nejaký adrenalín? Pýta sa ma to nejeden poslucháč pri premietaniach, ktoré robím po Slovensku. Odpoveď je jednoduchá: chodím do tých nebezpečných oblastí preto, lebo chcem vidieť veci naživo a trochu sa priblížiť pravde.
Pozor! Pravdu sa nedozviem, ale viem sa k nej priblížiť, lebo keď si vypočuješ jednu aj druhú stranu, vždy dostaneš neotrasiteľné argumenty bojujúcich strán. Mojou úplne prvou takouto oblasťou bol Náhorný Karabach, o ktorý sa handrkuje Azerbajdžan s Arménskom.
Nagorno znamená v ruštine hornatý. Kara je po turecky čierny. A bach je z perzštiny a označuje záhradu. Náhorný Karabach je neuveriteľný mix všetkých týchto vplyvov a súvislostí. Viac ako tri desaťročia trvajúci konflikt medzi dvoma kaukazskými krajinami zanecháva za sebou každým rokom niekoľko desiatok mŕtvych ľudí a ešte väčšie jazvy, ktoré sa nedajú ošetriť.
Ako povedal môj obľúbený poľský autor Wojciech Gorecki v knihe Planéta Kaukaz: „Kaukaz je sud s pušným prachom.“ Nikde by to človek lepšie nevidel ako práve tu. Pri rozpade Sovietskeho zväzu si začali azerbajdžanskí Arméni nárokovať na nezávislosť regiónu Náhorný Karabach a zjednotenie s Arménskom.
Vypukol krvavý konflikt, ktorý trvá dodnes s rôznymi prestávkami. „V hlavnom meste Jerevan sa stávalo, že chlapov na ulici miestna arménska polícia lapala a posielala na neďaleký front,“ povie mi kamarátka, rodená Arménka, na hraniciach medzi Arménskom a Náhorným Karabachom. Práve Karabach je neuznaný štát OSN. Vykazuje síce prvky nezávislosti ako je vlajka, hranice, štátna hymna, ale nikto neuznáva túto samozvanú krajinu okrem Arménska, ktoré mu garantuje suverenitu.
V čom je teda problém?
Problémom boli nakreslené hranice ešte za čias Stalina, ktoré vôbec neodzrkadľovali historický vývin. Prakticky doteraz všetky krajiny bývalého ZSSR bojujú s týmto nechceným dedičstvom. Krásnym príkladom je nielen Kaukaz, ale aj známejší Uzbekistan. Mestá ako Samarkand dlhodobo patrilo Tadžikom, ale Stalin sa rozhodol, že ho dá Uzbekom. Genialita Stalina spočívala v tom, že myslel niekoľko desaťročí dopredu. Tušil, že keby sa niektorá krajina odtrhla, jej hranice budú podľa posledných úprav a vzniknú kvôli tomu pletky a vojny.
Čiže Náhorný Karabach, ktorý dlhodobo patril Arménsku a žilo tu vždy viac Arménov, mal pripadnúť v roku 1991 Azerbajdžanu. S tým nesúhlasili nielen Arméni žijúci v Arménsku, ale aj v Náhornom Karabachu a vznikla dlhá vojna. Podľa medzinárodného práva má nárok na Náhorný Karabach Azerbajdžan, lebo bol prijatý úzus o vytvorených hraniciach počas ZSSR a to už vieme, že tie boli nakreslené necitlivo a bez historickej pamäti.
Jedine, kde sa vedeli dohodnúť, boli krajiny ako Poľsko, Litva, Bielorusko a Ukrajina. Tu Stalin každej krajine zobral, urval či pridal. Napriek tomu, že Poľsko nebolo v ZSSR, dlho mu patrili územia a mestá ako Vilnius a Ľvov, ktoré dnes patria Litve a Ukrajine.
V 90. rokoch pri rozpade východného bloku Poľsko cez svojho ministra zahraničných vecí Skubiszewskeho pochopilo, že nebudú žiadať historické územia Poľska, zmieria sa s realitou, lebo by dopadli ako mnohé krajiny po rozpade ZSSR. Dohodli sa s Litvou, Bieloruskom a Ukrajinou, čo nevyhovovalo vtedy Rusku a odvtedy je veľká nevraživosť ruských politikov voči nášmu severnému susedovi.
Jediným riešením v Náhornom Karabachu by bolo, keby takýchto politikov mali v Arménsku a v Azerbajdžane. Lenže to sa na Kaukaze ťažko stane a radšej sa bude odvolávať na historické pravdy. A ako vieme, každá krajina má tu svoju neotrasiteľnú historickú pravdu.
A viete, čo je najväčšia irónia pre Arménov? Ich najposvätnejšiu horu Ararat daroval Lenin Turkom. Ani vtedy sa ich nikto nepýtal na názor.
Nahlásiť chybu v článku