Tak teda opustil svoj domov v Modrzejowe, v Poľsku a odišiel do neďalekého koncentračného tábora. Až neskôr sa dozvedel, že jeho matka, sestra aj brat zahynuli v táboroch roztrúsených po celej Európe. Wolnerman sa však rozhodol, že prežije.

Ako sa mu to podarilo? Stál v rade pred jedným z SS úradníkov v tábore Auschwitz a všimol si, že zdraví zajatci sú posielaní doprava, kým príliš mladí, starí a tí, ktorí nedokázali pracovať, boli posielaní doľava. Keď sa Wolnerman dostal na začiatok radu a úradník mu prikázal, aby uviedol svoj vek, klamal.

Tým úradníkom bol neslávne známy nacistický lekár Josef Mengele, ktorý na zajatcoch vykonával neľudské, mnohokrát smrteľné pokusy. Napriek tomu, že Wolnerman mal vtedy len 13 rokov, Josefovi Mengelemu zaklamal, že má 18. Ten následne Wolnermanovi prikázal, aby išiel vpravo. Napriek tomu, že táto malá lož v danom momente zachránila Wolnermanovi život, v nasledujúcich rokoch si neraz prial, aby sa tak nikdy nestalo.

Na ruke mal David vytetované väzenské číslo, avšak až o niekoľko rokov neskôr si uvedomil jeho význam. Na koži mal totiž číslo 160344. Keď tie čísla sčítal, vyšlo mu číslo 18. v hebrejčine je číslo 18 synonymom pre „chai“, čo je možné preložiť ako slovo „život“.

Medzi rokmi 1940 a 1945 bol Wolnerman presunutý do niekoľkých ďalších pracovných táborov a prežíval len na dvoch kúskoch chleba každý deň. Svoju prácu však musel vykonávať bez ohľadu na hlad a utrpenie. Medzi jeho pracovnú náplň patrila aj práca v krematóriu, či v plynovej komore, kde sledoval, ako nacisti hádžu ľudí v ústrety istej smrti.

V čase, keď v roku 1945 oslobodili zajatcov v táboroch americkí vojaci, vážil Wolnerman len niečo cez 36 kilogramov. Po oslobodení boli všetci bývalí zajatci poslaní do táborov, kde mohli žiť v pokoji a opäť obnoviť svoje sily. Tu David stretol svoju manželku Jennie. O päť rokov neskôr dvojica emigrovala do Ameriky a usadila sa v Gary, v Indiane. Wolnerman totiž chcel byť blízko jediného súrodenca, ktorý prežil.

Wolnerman nemal takmer žiadne vzdelanie, nasledujúcich 42 rokov však neprestajne pracoval v obchode s potravinami, aby svojim dvom malým synom zabezpečil budúcnosť. Obaja synovia, Michael aj Allen, sa odsťahovali do Des Moines, kde navštevovali farmaceutickú školu. Rodičia sa k nim neskôr pridali.

Vo veku 52 rokov sa Michael o svojom otcovi vyjadril: „Naučil som sa od neho, že prežiť sa dá všetko, a že treba byť vytrvalý.“

Ak by ste chceli počuť príbeh Davida Wolnermana od neho osobne, pozrite si video. Určite vás chytí za srdce.

Pozri aj: 10 najbrutálnejších nacistických experimentov, ktorých nehumánnosť dodnes vyráža dych celému svetu

inspiremore