Krajina, ktorá leží na najvyššej položenej náhornej plošine na svete, kde sa dá dostať čoraz ťažšie a ťažšie.

Už sedem dní sa spolu s Interezom túlam v Tibete, kde ti na dennej báze prinášame storíčka ako to vyzerá v tejto tajomnej krajine. Čo vlastne vieme o tejto oblasti, ktorú si takmer každý spája s filmom Sedem rokov v Tibete? Je to krajina, ktorá žije s budhizmom, alebo je to len fikcia, ktorej uveril celý svet?

Do Tibetu chodím pravidelne už 10 rokov. Na jednej strane máme predstavy, že tu stretneme na každom rohu mníchov, ktorí odriekajú modlitby a na druhej si myslíme, že tu nájdeme tajomstvo večného života.

Do Tibetu sa dá dostať buď letecky alebo vlakom. Ja som sa tentoraz vybral letecky a pristál po 4 hodinách letu z Pekingu na medzinárodnom letisku pri Lhase. Už keď tu vystúpiš, dostaneš prvú ranu menom výšková choroba. Tá sa možno neprejaví hneď, ale cítiš ju tak, že dýchaš rýchlejšie a sem tam sa ti točí hlava. Chodíš pomalšie a tvoje reakcie sú ako keby v spomalenom filme. Ako keby si si dal narýchlo dve pivká a jednu cigaretku naraz. Napriek tomu ťa opantá ten pocit, že si v tejto magickej krajine. Okolo teba sú zasnežené vrcholčeky hôr, kde sem tam čupia budhistické kláštory. Tak, ako každý cestovateľ, aj ja rýchlo mierim do hlavného mesta Tibetu, Lhasy.

Dnes sa do mesta dostaneš kvalitnou diaľnicou, ktorú ani na Slovensku nemáme. Keď si spomeniem, akou cestou som išiel pred 15 rokmi, tak sa nestačím čudovať. Nejeden cestovateľ si však povzdychne, že takéto moderné výdobytky ako je diaľnica či mobily v rukách mníchov nepatria. ,,Myslel som si, že tu uvidím niečo také ako v známom filme Sedem rokov v Tibete.“  Povzdychne si smutne jeden mladý francúzsky cestovateľ pri pohľade na modernú výstavbu v Lhase.

Na jednej strane chápem, ale prečo by sa mala krajina zakonzervovať len preto, aby sme my mali akože zážitky alá stredovek? Mne to príde rovnaké, ako keby si francúzski turisti predstavovali pri návšteve Slovenska, že tu budeme kvôli nim bývať v chatrčiach a búchať ozembuchom. Proste moderný svet dorazil aj sem na najvyššiu náhornú plošinu na svete, ale to neznamená, že Tibet stratil niečo so svojej kultúry. Skôr naopak.

Napriek nánosu civilizácie si Tibeťania uchovali svoje zvyky viac, ako si vôbec myslíme. Nielenže väčšina z nich chodí v tradičných krojoch, ale stále udržujú tradície ako pred 100 rokmi. Stačí ísť do starej časti Lhasy menom Bakhor a zažiješ niečo, čo ťa chytí za srdce. Pútnici stále chodia v davoch k najposvätnejšiemu chrámu, ktorý sa volá Joghang. Je to pútnické  miesto, kde je jedna z najstarších sôch Budhu na tomto svete. Aj keď si neveriaci ako ja, musím uznať, že tento chrám má niečo do seba. To niečo na teba sála z každého rohu. Možno je to budhizmus, možno je to atmosféra a možno to je tá milota miestnych ľudí. Každý sa tu usmieva a rozdáva pozitívnu energiu.

Ja osobne mám rád, keď si sadnem do jednej z mnohých čajovní a pozorujem ten život okolo toho miesta. Takmer každý Tibeťan točí svojim modlitebným mlynčekom a odrieka mantru či nejaké slová. ,,My Tibeťania sa modlíme nie za svoje blaho, ale za to, aby každý bol šťastný. Budhizmus je o tom, aby sme mysleli na tých druhých a nie na seba.“ Povie môj kamarát, ktorý ma tu už niekoľko rokov sprevádza a zasväcuje do miestnej kultúry. ,,Ten, kto myslí na seba, nemôže byť šťastný.“ Dopovie svoje slová a odpije si so silného maslového čaju, ktorý tu každý pije. Slnko postupne zapadá nad Lhasou a ja zas viem, že som na správnom mieste, aj keď sa mi tentoraz ťažšie dýcha.

Nabudúce sa pozrieme do tibetských kláštorov a na vidiek. Ak by ťa zaujímalo, ako sa vieš dostať do Tibetu, pozri na podrobný článok tu.

Otvoriť galériu (21)