Deti milénia, či tí, ktorí sa narodili na prelome tisícročí. Niekto by si povedal, že je to celkom fajn doba, však? No generácia, ktorá sa označuje aj ako generácia Y, to v živote nemá až tak ľahké, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa vás rodičia či autority snažia presvedčiť o opaku, naozaj to nie je jednoduché. Tu sú dôkazy.

Generácia Y

Generácia Y je pojem, ktorý sa prvý raz objavil v auguste 1993 v magazíne Advertising Age, pričom opisoval generáciu detí narodených v rokoch 1985 až 1995. Dnes už často označuje aj generáciu narodenú medzi rokmi 1976 až 2000. Čo je pre týchto ľudí charakteristické? Neistota, stres, nárast psychických ochorení. Je však generácia „Y“  úplne stratená? Zdá sa, že čoraz menej ľudí v nej vidí nejakú perspektívu. Jediné, čo je isté, je paradoxne neistota.

Uč sa! Budeš sa mať lepšie!

Áno, vzdelanie je dôležité a my ho v žiadnom prípade nebudeme spochybňovať. Bez vzdelania by sme sa možno doteraz mlátili kyjakmi a súperili o najlepšieho mamuta. Ale už dávno neplatí, že vysoká škola vám automaticky prinesie vysoký post v zamestnaní.

V generácii našich rodičov bolo bežné, že ak mal niekto vysokú školu, bol naozajstný „pán.“ Pracovné ponuky sa mu hrnuli už neraz počas štúdia a študenti si mohli vyberať. Potom ich s najväčšou pravdepodobnosťou čakalo teplé miesto, na ktorom strávili neraz aj viac ako dve desaťročia. Dnes však mladým nestačí červený diplom. Ani certifikáty. Tie sa veľmi dobre ukazujú na Úrade práce, ktorý vám ponúkne rekvalifikačný kurz na krajčírku. Pretože remesiel je dnes žalostne málo.

„Skončila som jeden z neperspektívnych odborov. Je zo mňa muzeologička a viem, že to v živote nebudem robiť. Štúdium nebolo jednoduché. No teraz som si otvorila živnosť a je zo mňa kaderníčka. Vysoká škola bola však výborná skúsenosť,“ vraví Kamila. A jej skúsenosť žiaľ nie je ojedinelá. Len sa pozrite, koľko je na Úrade práce vysokoškolákov. Asi vám bude trošku do plaču.

Na čo ešte čakáš?

V predchádzajúcich generáciách ste len zriedkakedy videli chlapa po tridsiatke, ktorý by býval u svojich rodičov. Teda, ak nepočítame obrovské dvojgeneračné stavby, kde si navzájom žrali nervy svokry a nevesty. Myslíme na ľudí, ktorí sú sami. Bez partnera, práce, či perspektívy. Hľadajú sa a vedia, aké ťažké je sa nájsť.

O vlastnom bývaní môžu len snívať, a to neraz preto, že z občasnej brigády neutiahnu žiadnu hypotéku. Ich rodičia pracovali. Lebo museli. Pretože kto nemal prácu, bol príživník. Taktiež sa nemuseli strhávať zo sna kvôli tomu, či budú mať na splátku hypotéky. Byty sa dostávali. A domy stavali. Čuduj sa svete, z výplaty. O tom môže generácia Y len snívať.

„Nemám frajerku a asi ju nebudem mať ani najbližšie desaťročie. Mal som krátkodobé vzťahy, no keď som zistil, že taká frajerka je finančne drahá položka, radšej som to ukončil. V kine som nechal bežne aj 30 eur, potom chcela ísť na kávičku. Síce pracujem, ale za minimálnu mzdu, tak som si ju jednoducho nemohol dovoliť,“ hovorí Matúš.

Býva u rodičov, mame platí symbolickú stovečku a tvrdí, že mu to vyhovuje. Hoci keď ho spoznáte bližšie, pochopíte, že sa chce osamostatniť. Ale matematika nepustí. „Najhoršia je babka. Stále sa modlí, aby sa dožila pravnúčaťa. Ale kam by som priviedol decko? K našim do obývačky?“ dodáva. Rodičov má síce rád, ale aj jeho láska má svoje hranice.

Generácia Y A jej problémy

„Nechcela by som byť teraz mladou,“ prezradila nám jeho mama. Našťastie sa poznáme dostatočne dlho na to, aby som mohla klásť aj trošku neštandardné otázky. „My sme také problémy nemali. Síce sme nemohli vycestovať, na dovolenku sme šetrili 10 rokov a aj tak sme v Juhoslávii spali v stanoch, no nebolo ani toľko rozvodov a katastrof. Mladí nevedia, čo chcú, nie sú uprataní,“ hovorí Matúšová mama. Tá by svoj nalinajkovaný život nevymenila za žiadnu voľnosť. No našťastie mladí túžia aj po niečom inom, ako po jednom miestečku, v ktorom môžu zapustiť korene. A je to fajn.

Nič nie je dôležitejšie ako sloboda

„Po skončení gymnázia som mala sľúbenú lukratívnu brigádu v Paríži,“ spomína Hana. Závideli jej všetci spolužiaci. Teda, až do chvíle, keď sa dotrepala do hlavného mesta Francúzska a zistila, že fantastická brigáda bol v skutočnosti len jeden veľký podvod.

„Zaumienila som si, že sa nevrátim. Nechcela som prísť domov a počúvať matkine slová, ktorá by mi hovorila – veď som ti to vravela,“ dodáva, avšak vzápätí priznáva, že jej nebolo všetko až tak jedno. „Prvé dva týždne som žila ako bezdomovec. Bála som sa, v noci som takmer nezažmúrila oka, no ten pocit slobody sa nedá ničím ohraničiť. Potom som si našla prácu v malej kaviarni a nakoniec sa mi tam tak zapáčilo, že som sa vykašľala na školu. Mala zo mňa byť vedkyňa. No sedieť v labáku by ma nebavilo. Potrebujem byť medzi ľuďmi.“ Hana prostredníctvom zlej skúsenosti spoznala samú seba.

Dobre už raz (ne)bolo

Každý vek má svoj stredovek. Niekto nedá dopustiť na pomyselné istoty minulej doby, no mnohí z generácie Y by zas nevymenili slobodu za nič na svete. Máme možnosť dostať sa ku knihám a informáciám, za ktoré by nám v minulej dobe hrozilo väzenie. Máme možnosť robiť, čo chceme, byť čím chceme a s kým chceme. A ak niekomu vyhovuje zostarnúť u rodičov a nerobiť nič, len hundrať na systém, je to len a len jeho voľba. Aké si to urobíme, také to budeme mať. A pevne veríme, že dnešná generácia nie je až taká stratená.

A čo vy? Aké najväčšie plusy má pre vás život v dnešnej dobe? Pokojne spomeňte aj mínusy, zaujíma nás váš názor!