Pristaví sa pri mne vystrašený chlap v rozstrieľanom aute a lámanou angličtinou mi hovorí: „To mesto je diablova diera.“ Hneď na to mi ukazuje na pravom ramene vytetované identifikačné číslo, ktoré označuje, že je Jezíd.
Prekliaty Mosul
„Každý, kto nevyznával Islam sunnitského vierovyznania, bol označený ako v nacistickom Nemecku,“ povie s plačom v hlase a pokračuje v rozprávaní: „Nestihol som utiecť pred ISIS, a tak som musel žiť v tomto meste so strachom o život. Každý deň mohol byť môj posledný v tomto prekliatom meste menom Mosul.“
Som v druhom najväčšom meste v Iraku, ktoré patrí medzi najstaršie v krajine. História sa tu miešala s rôznymi náboženstvami, ktoré po sebe zanechalo nielen kostoly, ale aj synagógy. Úzke historické uličky sa zmenili na hromadu sutín. 80 percent celého mesta je nenávratne preč, len kvôli tomu, že tu bol ISIS.
Kto tu nechal svoju rodinu, tak ju popravili
V roku 2014 ISIS obsadil toto mesto a vyhlásil kalifát, ktorý chcel nastoliť perverznú verziu štátu. Zo dňa na deň tu začali platiť zákony, ktoré nepatria do tohto storočia. Muži museli mať brady, ženy nesmeli chodiť samé von a každý musel dodržiavať nové zákony.
„Nikto nesmel opustiť mesto a keď niekto utiekol a zanechal tu rodinu, tak tá bola popravená,“ povie mi ďalší chlapík pri čaji, ktorý s ním pijem pred rozbombardovanou budovou, ktorá drží len silou vôle.
Nikdy v živote som nevidel takú skazu. Ako vyštudovaný historik som nechápavo pozeral na obrázky zničených miest počas druhej svetovej vojny a teraz to všetko vidím naživo. Moje kroky smerujú do centra mesta, kde každá budova nesie známky po ťažkej paľbe. Ako keby sa každá budova snažila zvíťaziť v pomyselnej súťaži o najviac zničenú stavbu. Niektoré už padli úplne, niekde chýba strecha a tamtá nemá stenu na pravoboku.
Bombardovalo sa hlava-nehlava
Vstupujem do jednej budovy a pod nohami mi škrípe nielen sklo, ale aj pozostatky nábytku či predmetov každodenného používania. Na jednej strane je nápis, ktorý v preklade znamená „Víťazstvo ISIS“.
Môj sprievodca a kamarát mi ukazuje, že odtiaľto strieľali ostreľovači na postupujúcu armádu irackých vojsk. V roku 2017 začala ofenzíva na dobytie mesta, ktorá dokonala skazu tejto bývalej historickej perly. Bombardovalo sa hlava-nehlava a už bolo jedno, kde je kto. Išlo o úplnú porážku samozvaného štátu menom ISIS. Vyhadzovali sa do vzduchu mosty, pálili sa budovy a sem-tam sa niekto odpálil pred vojskom. Bola to totálna vojna, čo dokladujú aj fotografie v tomto článku.
Aj keď sú to už 4 roky, čo mesto získala iracká vláda späť, stále tu číha nebezpečenstvo v podobe nevybuchnutej munície.
Každý týždeň sa stane, že niekomu vybuchne mína pod nohami. ISIS pri ústupe zamínoval celé mesto. Vražedné míny dali nielen na cesty, ale aj pod chladničky, pri vstupe do domov alebo do detských izieb.
Z mesta sa stali ruiny
„Preto je každý dom označený výraznou červenou farbou, či je čistý alebo nie,“ povie sprievodca a ukazuje na plagát, ktorý oznamuje hlavne deťom, aby nebrali neznáme predmety do rúk. Hneď ako odrhnem zrak od tohto oznamu, vidím, ako sa deti hrajú medzi rozvalinami futbal.
Detský radostný krik pretína neskutočné mŕtvolné ticho. Sadnem si na jeden kameň a pozorujem ich. Je toto vôbec možné? Je toto detstvo? Čo je toto za život v meste, ktoré je najviac rozbombardované na svete? Je mi ťažko na duši a vôbec to neviem uchopiť a pochopiť. Toto je jeden veľký armagedon.
Do tohto mesta sa život tak rýchlo nevráti. Už pred 7 rokmi, keď som robil reportáž o Slovákoch, ktorí bojovali na strane ISIS, som stretol obyvateľov Mosulu, ktorí utekali zo svojich domovov. Už vtedy som počúval príbehy ľudí, ktorí vedeli, že ich život sa zmenil definitívne. Stratili nielen domov, ale aj mesto, ktoré kypelo životom a uvoľnenou atmosférou.
Nahlásiť chybu v článku