O tom, že liečba psychických ochorení bola v minulosti veľmi brutálnou záležitosťou, už určite viete. Popis toho, ako prebiehali lobotomické zákroky a ich históriu sme vám už priniesli, celý článok nájdete tu. Dnes sa pozrieme na to, ako prebiehala liečba ďalšou metódou, ktorá bola niekedy bežná, no dnes ju považujeme za absolútne neprípustnú a neľudskú. Je ňou liečba inzulínovými šokmi.

Čo sú to inzulínové šoky?

Liečba inzulínovými šokmi spočívala v tom, že pacienti trpiaci schizofréniou opakovane dostávali obrovské dávky inzulínu, a to preto, aby upadli do kómy. Tá mala ich myseľ „resetovať“. Pacienti dostávali túto „terapiu“ každý jeden deň po dobu niekoľkých týždňov, niekedy aj mesiacov.

História inzulínových šokov

„Otcom“ inzulínových šokov je rakúsko-americký psychiater Manfred Sakel. Metódu vynašiel v roku 1927. V oblasti liečby psychiatrických pacientov bol tento drastický spôsob používaný až zhruba 20 rokov.

Sakel vyštudoval psychiatriu vo Viedni a po dokončení školy začal pracovať na psychiatrickej klinike v Berlíne. Tam začal používať nižšie dávky inzulínu na liečbu drogovo závislých pacientov a takisto aj na liečbu psychopatov. Keď sa však vrátil do Viedne, účinky inzulínu začal skúmať aj na pacientoch trpiacich schizofréniou. Dávky inzulínu však neustále zvyšoval, až došlo k inzulínovým šokom. Výsledky svojich výskumov zverejnil Sakel v roku 1933, a keďže ich prezentoval ako úspešné, metódu prebrali psychiatri na celom svete.

Liečba inzulínovými šokmi zo sveta úplne vymizla až v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy bola liečba schizofrénie nahradená neuroleptikami.

Ako prebiehala liečba inzulínovými šokmi?

Pacienti, ktorí mohli podstúpiť liečbu inzulínovými šokmi boli podľa dostupných záznamov vyberaný veľmi prísne. Údajne museli byť fyzicky veľmi zdatný, aby dokázali túto ťažkú liečbu prežiť.

Inzulínové injekcie boli pacientom podávané 1x denne, a to 6 – 7 dní v týždni, po dobu 1 – 3 mesiacov. Dĺžka a intenzita liečby závisela od toho, nakoľko závažnou schizofréniou pacient trpel.

Denná dávka podávaného inzulínu sa pritom postupne zvyšovala, až kým pacient neupadol do kómy. To sa spravidla dialo pri 100 až 150 jednotkách, no zdokumentované sú aj prípady, kedy muselo byť pacientovi podaných až 450 jednotiek inzulínu (každý deň). Po zhruba 50 až 60 kómach, teda 50 až 60 dňoch, bola „liečba“ ukončená. Dávky podávaného inzulínu sa rýchle znižovali, až sa úplne vynechali.

Po podaní takejto obrovskej dávky inzulínu sa pacienti začal potiť, triasť, objavovala sa aj zvýšená slinivosť, trasenie, nepokoj. To všetko predchádzalo kóme. Po upadnutí do kómy v nej pacient trpiaci schizofréniou musel zotrvať aspoň jednu hodinu. Aby sa prebrali, po uplynutí tejto doby im bola do tela vpravená dávka glukózy, a to buď intravenózne, alebo naso-žalúdočnou trubicou.

Aké boli účinky liečby?

Názory na účinnosť tejto liečby sa samozrejme veľmi líšia. Jej samotný autor, Manfred Sakel, je presvedčený o tom, že pomohla až 80% pacientom, na ktorých bola aplikovaná. Iní psychiatri sa vyjadrujú, že úspešnosť bola zhruba 50%. Nájdu sa však aj takí, ktorí sú presvedčení o tom, že aj ak liečba inzulínovými šokmi niekomu pomohla, šlo buď o placebo efekt, alebo o účinok niektorej z pridružených liečebných metód.

Nech však bola úspešnosť liečby akákoľvek, faktom ostáva, že aj v tomto prípade išlo o veľmi nehumánny a brutálny spôsob liečby pacientov.

Pozri aj: NACISTICKÝ „ANJEL SMRTI“ JOSEF MENGELE A JEHO 10 NAJŠIALENEJŠÍCH A NAJKRUTEJŠÍCH EXPERIMENTOV

psych.sk (Henrieta Balázsová), wikipedia