Poriadok je bežnou súčasťou nášho každodenného života. Či už poriadok v skrini, v priečinkoch v počítači, alebo na písacom stole. Možno sa vám stalo, že vás niekto označil skratkou OCD, alebo vám povedal, že iste trpíte obsesívno-kompulzívnou poruchou. Stretli ste však už s človekom, ktorý by mal takúto diagnózu? V nasledujúcich riadkoch by som vás s príbehom jedného takého človeka rada oboznámila.   

Pokiaľ ste si pri pojme obsesívno-kompulzívna porucha predstavili niekoho, kto si často umýva ruky, desaťkrát skontroluje či zhasol svetlo a vypol sporák, má všade poriadok a rád opakuje veci, ste veľmi blízko k podstate definície tejto poruchy. Ide o psychickú poruchu, ktorej podstatou je súhrn rôznych opakujúcich sa nikdy neutíchajúcich myšlienok, obrazov v mysli, rituálov a nutkaní, tzv. obsesií. Môže ísť o nadmernú čistotu, vyhýbanie sa situáciám, ktoré nutkania vyvolávajú (v krajných prípadoch sa človek trpiaci OCD úplne izoluje od okolitého sveta, aj od svojich blízkych, pretože sa bojí narušenia poriadku), zbieranie nadbytočných vecí, nutkanie dosiahnuť vo všetkom maximálnu symetriu, presnosť, usporiadanie. Rozdiel medzi poriadkumilovnosťou a OCD je však v tom, že ľudia trpiaci touto chorobou vykonávajú svoje rituály zo strachu, že ak to neurobia, niečo sa stane im alebo ich blízkym. Pociťujú neustále obrovský strach z ublíženia či dokonca zo smrti.

V tomto článku by som vás rada oboznámila s konkrétnym prípadom. Hlavným hrdinom je 54-ročný Hugh z Veľkej Británie. OCD trpí už 40 rokov a jeho porucha je natoľko vážna, že celých dvanásť rokov neopustil svoj dom, nedokáže sa zamestnať a choroba zasahuje do každej oblasti jeho života, vrátane rodinnej. Napriek diagnóze má totiž manželku, tri deti a vnúčatá. Dokážete si to predstaviť? Po takom čase zvládania si myslím, že Hugh aj jeho rodina si pomenovanie hrdina zaslúžia.

Hugh trpí rôznymi formami závažných obsesií. Napríklad mu niekoľko hodín denne zaberie zarovnávanie vybavenia v domácnosti, pričom pri každej činnosti má nutkanie dvanásťkrát napočítať na prstoch do dvanásť, neznesie akúkoľvek asymetriu a mnoho ďalších detailov, nad ktorými sa zdravý jedinec ani len nezamyslí. Každý jeden predmet v dome má svoje presné miesto a Hugh neznesie, ak predmet niekto premiestni. Aby opäť nadobudol pokoj a pocit, že všetko je správne a bezpečné, musí predmet opäť umiestniť sám, za prítomnosti neustáleho opakovania počtov na prstoch. Týmito obsesiami však netrpí len Hugh, rituálom je nútená podriadiť sa aj jeho rodina. Väčšine z nás určite nevadí, ak niekto poupratuje namiesto nás, lenže ak upratuje Hughova manželka, tento pán trpí takými silnými úzkosťami, že sa mnohokrát neubráni slzám alebo sa uchýli k alkoholu. Len usporiadanie obsahu chladničky zaberie Hughovi každý deň najmenej hodinu.

Príprava rodinnej večere je pre neho hotovým utrpením, keďže veci nie sú na svojom mieste a sú znečistené. Taktiež neznesie, ak zásuvky, alebo čokoľvek, čo práve usporadúva, vydáva zvuky (napríklad šuchot igelitového vrecka), Hugh preto vydáva zvuky, ako napríklad hlasný kašeľ alebo vrčanie, aby hluk prehlušil a nepočul ten rušivý. Celý život, každá hodina, ba dokonca každá minúta Hughovho života je podriadená meraniu, symetrii, správnym vzdialenostiam a uhlom, nekonečným počtom, úzkosti a strachu o blízkych. Celkovo Hugh až osemnásť hodín denne venuje svojim rituálom. Napriek tomu, že vykonávanie rituálov je nesmierne vyčerpávajúce, je poháňaný strachom, že ak nebude všetko na svojom mieste, zomrie člen jeho rodiny alebo bude jeho vnúča unesené zločincom. Verí, že rituálmi seba i rodinu ochráni. Hugh tvrdí, že má dve identity, jedna z nich sa podriaďuje každodenným nutkaniam, kým druhá túži po slobode.

Pýtate sa, ako je možné, že Hughovi za 40 rokov nedokázal nikto pomôcť? OCD je totiž možné liečiť, avšak pacient musí prejsť náročným výcvikom a terapiami, ktoré zahŕňajú celú rodinu. V prvom rade si ale musí pripustiť, že jeho správanie nie je v súlade s normálnym a ubližuje jemu aj blízkym. Bohužiaľ, nie je ojedinelé, že ľudia trpiaci obsesívno-kompulzívnou poruchou si problémové správanie nepripustia, prípadne na zvládanie úzkostí využívajú alkohol alebo dokonca podľahnú drogám.

Viete, čo pomohlo Hughovi? Pod dohľadom psychológa na kancelársky papier opakovane písal: „Môj syn zomrie. Môj syn je mŕtvy. Uniesli môjho vnuka. Moja manželka je mŕtva.“ Napriek tomu, že spočiatku to Hughovi spôsobovalo nepredstaviteľné muky, keď si uvedomil, že jeho myšlienky nie sú podložené reálnym strachom, ale iracionálnym, bol schopný uvoľniť sa. Neskôr bol schopný strach, ktorý ho tak dlho trápil, zhmotniť nielen na papieri, ale aj do slov. Terapia mu pomohla natoľko, že po dvanástich rokoch mohol Hugh opustiť svoj dom a ísť podporiť syna na športové podujatie. Napriek tomu sa nedá povedať, že by bol vyliečený. Hugh svoju poruchu popísal ako priateľa na celý život, ktorý je neustále s vami, neviete ho odohnať ani sa ho nijak zbaviť a neustále vám šepká do ucha, čo máte robiť. Pre ľudí trpiacich touto poruchou je cesta za liečbou dlhá a náročná, vyžaduje podporu nielen rodiny, ale aj okolia a ich spoluprácu s odborníkmi.

Ak máte aj vy svoje rituály, bez ktorých neviete zaspať alebo ráno vstať z postele, nemusíte sa obávať. Istotu potrebuje každý a verím, že v každom z nás ostal kúsok dieťaťa, ktoré nestúpi na čiaru na chodníku alebo rado je čokoládu rozdelenú presne na päť kúskov. Lebo s piatimi kúskami čokolády sme spokojnejší ako s troma.

 psych (Petra Sušaninová)