Prípad zanedbávaného dievčatka menom Genie totiž vniesol svetlo do vedeckého chápania jazykovej produkcie a porozumenia jazyku. Genie strávila prvých 13 rokov svojho života takmer v dokonalom tichu, bez akýchkoľvek rozhovorov či komunikácie s inými.

Genie sa narodila duševne chorým rodičom. Jej otec bol zvláštny človek, ktorý bol mimoriadne intolerantný voči hlasným a prenikavým zvukom. Nikdy nechcel deti, no keďže mal prinajmenšom prostý prístup k manželskému spolunažívaniu, on a jeho žena nakoniec skončili obklopení deťmi.

Pohľad na detské tváričky však Geniinho otca nezmenil, skôr naopak – musel čeliť situácii, ktorá ho ohromne provokovala. Deti, o ktoré sa nezaujímal, často plakali a tento zvuk mu trhal uši. Chcel ticho, aby sa mohol venovať sebe, prípadne svojej manželke, ak na to mal práve chuť.

Práve kvôli tomuto prístupu otca, ktorý ovplyvnil aj matku, mnoho z detí zomrelo následkom dlhodobého zanedbávania a podvýživy. Genie bola jedna z tých, ktorá mala to šťastie, ak sa to tak dá nazvať, že prežila. Prvých trinásť rokov strávila spútaná v akejsi kazajke a navyše pripútaná ku kreslu alebo k radiátoru.

Rýchlo sa naučila, že musí byť ticho, lebo aj ten najmenší hluk môže privolať otca, ktorý by ju udrel s baseballovou pálkou. Kvôli tomu, že bola väčšinou sama a v tichu, sa z nej stalo ozajstné divoké dieťa.

Keď ju napokon vyslobodili pracovníci amerického Úradu pre ochranu detí, napriek svojmu veku bola na úrovni batoľaťa. Bola veľmi ťažká, nevedela chodiť ani hovoriť. Medzi inými odborníkmi, ktorí sa snažili Genie rehabilitovať, bola aj lingvistka Susan Curtiss, ktorá sa snažila s Genie spriateliť, pochopiť jej spôsob komunikácie, pomaly ju priúčať jazyku a rozvíjať jej duševné schopnosti.

Rýchlo zistila, že Genie je veľmi inteligentná, no jej schopnosti sa prejavujú inak, než u bežnej populácie. Dokázala rozprávať dlhé a sofistikované príbehy, no nie pomocou slov, ale pomocou obrázkov.

Susan sa snažila Genie čím skôr naučiť po anglicky, čo sa jej z časti aj podarilo. Genie si rýchlo osvojovala slovnú zásobu, no napriek všetkému úsiliu, jej spôsob reči bol skôr mechanický a hoci bol gramaticky bezchybný, chýbali v ňom emócie, ktoré sú pre úplnú komunikáciu nevyhnutné. Aby ste mali lepšiu predstavu o tom, akým spôsobom Genie rozprávala, tu je ukážka z jednej jej výpovedí o správaní jej otca:

„Otec udrel rameno. Veľké drevo. Genie plakala… Nepľuvala. Otec udrel tvár – pľuvala. Otec zobral veľkú palicu. Otec sa nahneval. Otec udrel Genie veľkou palicou. Plač. Môj plač…“

Ak ste tušili, že Genie sa už nikdy nedostala na verbálnu jazykovú úroveň normálnej populácie, mali ste pravdu. Vedci však vďaka nej získali nové poznatky – bola dôkazom toho, že porozumenie a tvorba obsahu sú oddelené od tvorby formy, teda slov a viet, skrze ktoré komunikujeme obsah.

Súvisí to s dvoma oddelenými mozgovými oblasťami, ktoré zabezpečujú jazyk. Wernickeho oblasť je umiestnená v ľavej spánkovej oblasti a je zodpovedná za porozumenie reči a komunikačných signálov. Brocova oblasť sa nachádza o niečo ďalej, v prednej časti mozgu, a jej úlohou je produkcia jazyka – slov, viet i gest, skrze ktoré komunikujeme.

Geniin prípad nám dokazuje, že existuje istá časová hranica, ktorú keď dieťa presiahne, už nikdy sa nenaučí plynulo komunikovať, a to preto, že mozgové štruktúry sa dostatočne nevyvinú. Brocovu oblasť je ťažké rozvíjať, a to napriek tomu, že Wernickeho oblasť je schopná meniť sa počas celého života.

Prípad zanedbávanej Genie to dokazuje; forma komunikácie jej bola cudzia, no pochopenie obsahu a jeho vytváranie zvládala rovnako, ako ostatní. Možno sa vám toto zistenie zdá ako trochu malicherné, no pre lingvistov je veľmi dôležité. Možno aj vďaka tomu v tomto smutnom ľudskom osude môžeme nájsť istú zmysluplnosť.

Pozri aj: Katherine Knight: Žena, ktorá brutálnym spôsobom zabila svojho partnera a jeho deťom ho naservírovala na večeru

psychologytoday