Niektorí vedci si myslia, že sklon k zlu máme vrodený. Iní obhajujú teóriu zástupného svedomia a niektorí tvrdia, že zlému správaniu sa učíme od iných. Myšlienkou, že zlí sa nerodíme, ale zlu sa učíme, sa venoval aj psychológ menom Albert Bandura. Svoju teóriu s názvom Teória sociálneho učenia podložil experimentom s bábikou Bobo.

Teória sociálneho učenia tvrdí, že naše správanie je založené na pozorovaní, imitovaní a modelovaní. Robíme to, čo vidíme, že robia iní. Opakujeme správanie, za ktoré boli iné osoby odmenené. Dieťa teda správaniu nemusíme učiť priamo, stačí, ak sa učí pozorovaním.

Bandurov experiment pozostával z viacerých častí a odohrával sa medzi rokmi 1961 až 1963. Jeho cieľom bolo skúmať sociálne správanie ľudí, konkrétne sklony k agresii. Bandura so spolupracovníkmi Rossovcami skúmali dohromady 36 dievčat a 36 chlapcov zo Stanfordu vo veku od 3 do 6 rokov.

Deti najprv podstúpili testovanie, v ktorom sa skúmalo, nakoľko sú agresívne v bežnom, každodennom správaní. Boli umiestnené do miestnosti, kde sa mohli hrať s hračkami a vedci ich pozorovali a hodnotili ich správanie ako agresívne alebo neagresívne, a to na škále od 1 do 5.

V ďalšej časti experimentu bola v miestnosti aj dospelá osoba, ktorá prejavovala rôzne typy správania voči nafukovacej bábike, ktorej dali vedci pomenovanie Bobo. V istej časti experimentu niektorí dospelí jedinci bábiku Bobo surovo bili, vyhadzovali ju do vzduchu, kopali do nej a nadávali jej, a následne za to boli buď odmenení, potrestaní, alebo správanie ostalo bez následkov. V druhej skupine sa dospelí s bábikou Bobo hrali bez agresívnych prejavov. Každé dieťa bolo skúmané a testované samostatne, aby nedošlo k vplyvu skupiny.

Po 10 minútach vošiel do izby experimentátor, poslal dospelého preč a odviedol dieťa do inej miestnosti plnej hračiek. Vedci deti nabádali, aby sa s ponúknutými hračkami ľubovoľne hrali. Po dvoch minútach však deťom povedali, že už sa s hračkami nesmú hrať, lebo ich odkladajú pre iné deti. Zámerom bolo vyvolať u detí pocit frustrácie. Potom deti opäť odviedli do miestnosti, kde boli experimentálne hračky, ako napríklad bábika Bobo. Tu sa smeli hrať po dobu 20 minút. Zámerom bolo sledovať, či dieťa napodobňuje správanie, ktoré predtým videlo u dospelej osoby.

A ako dopadli výsledky? Bandurov experiment dokázal, že deti, ktoré mali možnosť pozorovať u dospelej osoby agresívne správanie voči hračkám, následne toto agresívne správanie (verbálne aj neverbálne) opakovali. Navyše, deti boli viac ovplyvnené dospelou osobou rovnakého pohlavia, čo znamená, že dievčatá sa častejšie správali agresívne, ak videli ženu, ktorá sa správala agresívne, a to isté platilo aj u chlapcov.

Je teda dokázané, že správaniu sa do veľkej miery učíme pozorovaním modelov. Závery experimentu majú okrem teoretickej aj praktickú implikáciu, a to najmä v oblasti médií. Deti sa totiž neučia len pozorovaním živého modelu, ale aj sledovaním médií. Odporúča sa teda zamyslieť sa nad tým, akým vplyvom médií deti vystavujeme. A hlavne, akým vzorom sme pre deti my.

Pozri aj: 6 psychologických experimentov, ktoré dopadli úplne inak, než by ste očakávali

simplypsychology, wikipedia