A hoci je Tonga vzdialená len tri hodiny lietadlom, čas sa tam meria trochu inak. Do reality ma uviedli hneď prvé minúty po pristátí v hlavnom meste Nuku’alofa. Partička vysmiatych chlapíkov dotlačila na veľkom vozíku batožinu z lietadla a rozdávala ju pasažierom. Nikomu to nevadilo. Ľudia sa tvárili presne tak, ako keby stáli pri jednom z bežných pásov na batožinu na ktoromkoľvek modernom letisku krížom-krážom po celej planéte. Môj výraz v tvári bol o niečo spokojnejší a hlavne viac usmiaty. Som na Tonge a čaká ma tu úplne iný svet.

Tento text je skrátená ukážka kapitoly našej knižnej novinky od fotografa a blogera Aleša Tvrdého, Cestovateľ.

Celú cestu po tejto ostrovnej krajine som mal rozdelenú na dve časti. Najprv bol v mojom hľadáčiku hlavný ostrov Tonga’tapu a potom niektoré zo vzdialenejších súostroví. Ktoré, to mi zatiaľ nebolo jasné. Chcel som najskôr niečo vyzistiť od domácich, ktorí vždy radi rozprávajú o svojej krajine. A je celkom jedno, aká krajina to je. Vždy sa nájde niekto, kto ochotne poskytne užitočné informácie. Plán mám zakaždým rovnaký. Domáci obyvatelia sa musia dozvedieť, že je tu niekto, kto si chce pozrieť zaujímavé miesta v ich krajine. Ten niekto som ja a úlohu roznášania týchto zvestí mi zatiaľ vždy nevedomky splnili miestne ženy. Tak tomu bolo aj v hlavnom meste ostrovnej krajiny Tonga. Mojím strategickým miestom bola v tomto prípade kancelária hostela, ktorý mi mal poskytnúť nocľah na najbližšie dni.

Šéfovala tu žena, čo bolo skvelé znamenie. V krátkosti som jej teda povedal o svojich plánoch, že chcem stretnúť kráľa, navštíviť nejakú základnú školu a odplaviť sa niekam ďalej. Neostávalo už nič iné, len nechať celému procesu voľný priebeh. Tak ako vždy. Malo by to trvať pár dní, kým sa tieto správy roznesú. Lenže to by som zrejme nemohol byť na Tonge. Už po malej obhliadke mesta ma milá vedúca opäť zavolala do svojej pracovne. Hneď na mňa začala chrliť informácie, ako keby som zadal do vyhľadávača tie najlepšie kľúčové slová. Kráľa môžem stretnúť v nedeľu v kostole, lebo tam pravidelne chodieva na bohoslužby. No nebola si istá tým, či sa mi podarí dostať sa až priamo k nemu. Do prístavu musím zájsť a prezistiť si odchody lodí sám, lebo tie nemajú pevný harmonogram. Skvelé! Takýto rýchly sled udalostí som veru nečakal.

Na vybavenie lode si treba rezervovať veľmi veľa času. Nikto totiž nevie, kedy odíde tá nasledujúca. Teda, teoreticky to vedia všetci a zároveň nikto. Harmonogram odchodov ovplyvňuje počasie. Ak bude dobré, v tom prípade sa ide na oceán a niekoľko hodín pred zdvihnutím kotvy sa táto informácia rozšíri medzi domácimi obyvateľmi. Lenže dobré počasie je v týchto zemepisných dĺžkach dosť mystický pojem, a spoliehať sa na klebety mi tiež pripadá ako nie veľmi šťastná voľba.

Nevadí. Zrejme to tu takto nejako funguje a budem sa s tým musieť trochu popasovať. Prognóza na najbližšie dni bola povzbudivá a mne reálne „hrozilo“, že presun na vzdialené ostrovy bude celkom rýchly. Tak sa aj stalo. Stále síce pretrvávali búrky a výdatné lejaky – vzhľadom na obdobie dažďov – no pomaličky som začínal veriť tomu, čo medzi sebou šírili domáci obyvatelia.

V skorých ranných hodinách stálo v prístave viacero ľudí, ktorí kŕmili svoje prasiatka alebo hydinu v klietkach. To nasvedčovalo tomu, že loď skutočne vypláva. Domáci obyvatelia sú veľmi milí. Nie nadarmo táto krajina po stovky rokov nosí „nálepku“ s jej druhým menom: Ostrovy priateľstva. K tej prišli po tom, ako ju prví moreplavci zo starého kontinentu objavili a vstúpili na jej pôdu. Dá sa povedať, že títo dobrodruhovia mali dosť veľké šťastie, lebo v tých časoch sa na Tonge bežne servírovalo ľudské mäso. Kanibalizmus bol ešte prednedávnom stále prvkom miestnej kultúry.

Počas plavby by bolo všetko skvelé, ak by som sa na palube nedal do reči s jedným chlapíkom. Ako sme sa spolu rozprávali, spýtal sa ma, kam idem. Hneď po vyslovení mojej destinácie sa zasmial s tým, že aj on tam má namierené. Fajn! Aspoň mám nejaký styčný bod pred opustením lode, lebo GPS občas vypadáva. Cesta mala trvať zhruba desať hodín, takže času bolo viac než dosť. Nevedel som sa vynadívať na opustené malinké ostrovy, ktoré sa občas vynorili na horizonte.

Po niekoľkých hodinách loď zastavila neďaleko väčšieho ostrova a pár pasažierov odviezli na malom člne do prístavu. Môj nový kamoš mi povedal, že nasledujúca zastávka je naša. Keď začala loď zanedlho opäť spomaľovať, nahodil som si na plecia ruksak a pripravil sa na prestup do malej loďky. Len čo sa loďka odlepila od veľkej lode, zdalo sa mi čudné, že nikde nevidím svojho kamoša. Kapitán si odo mňa vypýtal cestovný lístok, aby zistil, kam idem. Veď ak som vystúpil zle, tak mi to zrejme povie. S neutrálnym výrazom v tvári mi vrátil lístok a bez slova pokračoval k brehu malého ostrova. Tak si teda hovorím, že je všetko v poriadku a ten môj kamoš asi zabudol vystúpiť.

Pár minút nato boli moje nohy opäť na pevnej zemi v podobe polorozpadnutého betónového móla. Na lavičke pod stromom sedeli dvaja muži vo veku okolo 40 rokov. Pozdravil som ich. Hneď sa ma spýtali, kam idem. „Hľadám si tu ubytovanie, malo by byť len kúsok od prístavu. Bolo vyznačené na mape.“ Jeden z nich na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa ma ešte raz: „Kamže to chceš ísť?“ Odpovedal som, že hľadám hostel niekde v meste. Z jeho výrazu v tvári mi bolo jasné, že tu niečo nesedí. Spýtal sa ma: „Na ktorom ostrove je ten hostel?“ Vyťahujem mapu a ukazujem mu označený Pangai. Chlapík si napravil šiltovku na hlave a povedal: „Lenže toto je ostrov Ha’afeva. Pangai je o jednu hodinu plavby rýchloloďou ďalej na sever.“

Nechápavo som naňho pozeral. No po opätovnom spustení GPS na telefóne bolo isté, že je to tak. Do riti! „A kedy ide, prosím, ďalšia loď?“ „Hmm, až budúci týždeň. O šesť dní.“ Do riti! Sadol som si teda k nim na lavičku a začal premýšľať, čo budem robiť. Neviem prečo, ale prvé, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo ponúknuť mojich nových kamošov banánmi, ktoré som si priniesol z Tongatapu. Sedeli sme tam ako traja opičiaci a tlačili do hláv banány. Oni sa smiali na tom, že som to posral, a ja tiež. Veď čo iné mi ostávalo.

„Aký veľký je tento ostrov?“

„Malý.“

„Je tu nejaké mesto?“

„Nie.“

„Koľko je tu dedín?“

„Jedna.“

„Koľko má obyvateľov?“

„260.“

„Je tu banka?“

„Nie.“

„A bankomat?“

„Nie.“

„Je tu nejaký hostel?“

„Nie.“

„Dáte si ešte banán?“

„Áno.“

Konečne kladná odpoveď. Na moje šťastie, deň predtým som si vybral nejakú hotovosť, no obávam sa, že to aj tak nebude stačiť na celý pobyt. Chlapi sa začali medzi sebou o niečom rozprávať. Ničomu som nerozumel. Do rozhovoru zapojili aj staršiu ženu, ktorá sedela pri prvom dome. Sedel som tam s banánom v ruke a pozeral do diaľky na oceán premýšľajúc, ako z tejto situácie vyviaznuť čo najlepšie. O chvíľu jeden z chlapíkov ku mne opäť prehovoril:

„Tamtá žena sa volá Ana. Pracuje ako zdravotná sestra a býva v dome, ktorý patrí zdravotnému stredisku. Včera sa odtiaľ odsťahovala jej dcéra. Má voľnú izbu s posteľou. Môžeš tam zostať, kým ti nepôjde loď.“

Nechcelo sa mi veriť, že celá situácia je zrazu vyriešená. Zobral som teda zvyšné banány a batoh. Ana ma privítala s obrovským úsmevom. Ospravedlňovala sa mi, že nemá doma poriadok a ani nič prichystané pre hostí, lebo žiadnych nečakala. Okamžite som ju zastavil, že je to to posledné, čím by sa mala trápiť a že si nevie ani predstaviť moju obrovskú vďačnosť za to, že ma u seba prichýli. Bola zvedavá, čo ma priviedlo práve na jej ostrov, a keď som jej povedal, ako to v skutočnosti bolo, neubránila sa smiechu.

Nečudujem sa jej. Aj ja sa na tom dodnes dobre bavím. Vlastne všetci, komu to rozprávam. Dala mi základné inštrukcie, ako sa žije na ostrove. Majú tu jeden obchod, ktorý sa otvorí kedykoľvek. V nedeľu sa v celej krajine nepracuje, nerobí sa absolútne nič, chodí sa len do kostola a relaxuje. Takže mi odporučila, nech si idem rýchlo niečo kúpiť na jedenie, lebo obchod možno čoskoro zatvoria. Poslúchol som a nakúpil dostatok potravín nielen pre mňa, ale aj pre Anu.

Času bolo na rozdávanie, a to bol vhodný moment na prechádzku okolo ostrova. Popri vykračovaní po prázdnej pláži som bežne nachádzal veľké mušle…

Celý príbeh z ostrovu Ha’afeva sa dozviete v knižke Cestovateľ od Aleša Tvrdého. 

Viac o Tonge, ale aj ďalších destináciách si prečítate v knižke Cestovateľ, ktorú si môžete zakúpiť v našom e-shope či v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus.

Pozri aj:

Ukáže vám život cestovateľa bez filtrov: Oceňovaný fotograf a cestovateľ vydáva knihu plnú zážitkov