Väčšina ľudí si myslí, že ideálne je spať 8 hodín každý jeden deň, zaspať do niekoľkých sekúnd, nebudiť sa počas noci a ráno vstať odpočinutí a pripravení čeliť všetkému, čo v daný deň príde. Možno aj vám sa už stalo, že ste sa uprostred noci prebudili a mali ste pocit, že už viac spánku nepotrebujete. Hnevalo vás to, pretože ste vedeli, že ak sa vám už nepodarí zaspať, nasledujúci deň budete unavení a nesústredení. Kedysi však bol spánok na dve etapy normou.

V priebehu času sa ľudstvo pokúšalo nájsť najideálnejší spôsob a čas spánku. Lekárske a rôzne iné historické záznamy ukazujú, že najčastejšie sa v minulosti objavoval spánok na dve etapy. Ľudia tomu neraz hovorili prvý a druhý spánok. Aj v Európe bol spánok na dve etapy normou ešte pred priemyselnou revolúciou. Ľudia sa neriadili tým, či už nastal čas ísť do postele ale množstvom povinností, ktoré ich v daný deň čakali.

Antropológ A. Roger Ekirch vo svoje knihe uvádza, že kedysi ľudia išli spať tesne po zotmení, pospali si niekoľko hodín, prebudili sa na hodinku či dve a potom opäť spali, až kým nevyšlo slnko. Počas doby medzi dvoma spánkami sa ľudia väčšinou oddávali posteľným radovánkam alebo jednoducho oddychovali. Tí, ktorým postačoval mesačný svit alebo svetlo z olejových lámp, sa venovali záľubám, ako napríklad šitiu alebo čítaniu.

Spánok na dve etapy začal postupne upadať do zabudnutia až okolo 17. storočia. V 19. storočí ľudia zrazu častejšie trpeli nespavosťou. Tá sa objavovala najmä v čase, ktorý bol v minulosti obdobím medzi prvým a druhým spánkom. V súčasnosti sú problémy súvisiace so spánkom čoraz rozšírenejšie, a to aj preto, lebo na kvalitný spánok sa kladú čoraz väčšie nároky. Prílišné sústredenie sa na problémy len zvyšuje úzkosť a jej následkom sa kopia len ďalšie problémy.

Možno si spánok na dve etapy nedokážete tak celkom predstaviť, v niektorých krajinách však isté formy takéhoto odpočinku fungujú aj dnes. Vezmite si napríklad krajiny, kam radi chodíme na dovolenky, ako napríklad Grécko či Španielsko. Obyvatelia týchto krajín majú tzv. poobedňajšiu siestu a zrejme vedia, prečo to robia. Priznajme si, že takmer každý z nás pozná ten útlm, ktorý nastáva tesne po obede. Vtedy máme dojem, že sa nedokážeme poriadne sústrediť a najradšej by sme si išli na chvíľu niekam poležať.

V 90. rokoch sa vedec menom Thomas Wehr rozhodol so spánkom experimentovať. V rámci experimentu boli ľudia vystavení svetlu len 8 hodín denne a 14 hodín strávili v tme. Takto to šlo celý jeden mesiac. Na konci mesiaca sa u nich samovoľne objavila potreba dvojfázového spánku. Spali 4 hodiny, potom sa prebudili na 1 až 3 hodiny a opäť si pospali na ďalšie 4 hodiny. Wehr zhodnotil, že dvojfázový spánok je teda pre človeka prirodzený. Prirodzenejší ako nepretržitý 8 hodinový spánok, na ktorý sa kladie dôraz dnes.

Napriek tomu, že tieto zistenia uzreli svetlo sveta ešte v 90. rokoch, nič sa odvtedy nezmenilo. Ľudia si jednoducho dvojfázový spánkový cyklus nemôžu dovoliť. Povinností je príliš veľa a času málo, a to napriek dôkazom, že dvojfázový spánkový cyklus je prospešný pre pamäť, schopnosť učiť sa, podporuje dobrú náladu a celkovú životnú spokojnosť. Dokonca aj lekári si myslia, že za mnohými poruchami spánku je práve fakt, že nepretržitý 8 hodinový spánok nie je pre človeka prirodzený.

Aj keď u nás k tomu tak skoro zrejme nedôjde, niektoré zahraničné firmy, kde zamestnanci pracujú na smeny, dokonca uvažujú, že pracovný čas prispôsobia tak, aby boli smeny rozložené na viacero kratších pracovných úsekov, medzi ktorými si môžu ľudia odpočinúť. Je totiž dokázané, že práca na smeny nám jednoznačne neprospieva, zvyšuje celkový pocit vyčerpanosti a znižuje produktivitu.

Dokážete si predstaviť, že by sa ľudstvo vrátilo k dvojfázovému spánku?

Pozri aj: Povedzte si dnes pred spaním túto jednu vetu a vyspíte sa tak dobre, ako nikdy predtým

sciencealert