Ide konkrétne o ohýbanie nôh tak, aby boli zdanlivo čo najmenšie. Ak mala žena obyčajné chodidlá, znamenalo to chudobu a nízky sociálny status a taká žena mala len minimálne šance na vydaj. Štandardy krásy sa rôznia po celom svete od kultúry ku kultúre. Kam sme však až ochotní zájsť preto, aby sme sa iným páčili?

V dnešnej modernej kultúre sú trendom tetovania, piercingy a iné modifikácie tela. V mayskej kultúre sa deťom tvarovali lebky tak, aby mali tvar kužeľa, v Japonsku si ženy farbili zuby na čierno, inde sú moderné prstence okolo krkov a v čínskej kultúre neexistovalo nič príťažlivejšie, ako drobné chodidlá.

Nie je isté, kedy a prečo táto tradícia vznikla, no legendy hovoria, že za to môžu chúťky istého panovníka. Ten bol údajne očarený drobnými chodidlami jednej z jeho dvorných tanečníc. Ostatné ženy dúfali, že ak si začnú chodidlá zväzovať, aby boli menšie, taktiež upútajú panovníkovu pozornosť.

Aby noha dosiahla želaný tvar, ohýbanie chodidla sa začína už vo veľmi mladom veku. Už 4 až 6 ročným dievčatkám sa začínajú zväzovať a ohýbať chodidlá, aj keď je celý proces mimoriadne bolestivý. Proces začína namáčaním chodidiel v zvieracej krvi, aby zmäkli. Potom sa ostrihajú nechty a prsty sa ohnú pod chodidlo tak, že sa v nich roztrieštia kosti. Aby sa nemohli správne zahojiť a aby ostali v želanej polohe, zväzovalo sa takto chodidlo bavlnenými stuhami. Aby bolo chodidlo skutočne čo najmenšie, proces sa opakoval každých niekoľko týždňov po dobu niekoľkých rokov.

Existovalo dokonca aj povolanie, v rámci ktorého jedinec profesionálne vykonával ohýbanie chodidiel. Rodina si totiž myslela, že cudzieho človeka nezasiahne bolesť dieťaťa do takej miery a bude schopný ohnúť a zviazať nohu ešte tesnejšie, aby bola ešte menšia. Okrem toho, že bol proces bolestivý, bol aj nebezpečný.

Napriek tomu, že sa nechty pred procesom ostrihali, neraz zarástli do citlivého tkaniva a spôsobovali závažné infekcie. Tie mohli viesť ku gangréne, ak by ste si však mysleli, že tá ohýbanie zastavila, ste na omyle. Gangréna bola vnímaná ako výhoda, pretože po nej prsty na nohách zhnili a napokon odpadli, vďaka čomu bolo chodidlo ešte menšie.

Niekedy si dokonca ženy infekcie a gangrénu spôsobovali aj zámerne, napríklad tak, že si pod obväzy dávali kúsky skla. Infekcia sa však často rozšírila do celého tela a až 10 percent dievčat napokon umrelo na sepsu.

Ako malo vyzerať ideálne chodidlo? Malo merať najviac 10 centimetrov a malo mať tzv. zlatý lotosový tvar. Aj keď boli chodidlá zlomené a pokrútené, mužmi boli považované za mimoriadne príťažlivé, keďže žena musela kvôli nim robiť len malé hojdavé kroky. Čínska tradícia hovorí, že záhyby na chodidlách ženy pripomínajú pohlavný orgán, preto malo byť milovanie so ženou so zviazanými chodidlami väčším pôžitkom.

Nešlo však len o sexuálny pôžitok. V čínskej kultúre panoval názor, že žena s veľkými chodidlami má len minimálne, až žiadne šance na vydaj. Malé chodidlá znamenali vyšší sociálny status, sofistikovanosť a bohatstvo. Touto krutou metódou sa teda matky snažili svojim dcéram zabezpečiť svetlejšiu budúcnosť. Svoje miesto malo zväzovanie chodidiel v čínskej kultúre celé tisícročie a ešte aj dnes žijú na zemi ženy, ktorým ešte v detstve matky dali chodidlá ohnúť a zviazať.

Pozri aj: Svadba s bábikou, kolotočom či maketou známeho herca. Láska je komplikovaná, títo ľudia sa to preto rozhodli vyriešiť to po svojom

all-that-is-interesting