Kava s krátkym a je tradičný nápoj obľúbený medzi domorodcami v Pacifiku, ktorý sa pripravuje zmiešaním vody a rozomletého vysušeného koreňa rovnomenného názvu. Ten som zohnala na trhu v Nadi, hlavnom meste Fidži, deň pred tým, než som odletela malým hydroplánom na jeden z neďalekých ostrovov Yasawa. Najbližšie dni som plánovala stráviť v dedine Naisisili. Samozrejme, ak náčelník odsúhlasí a požehná moju prítomnosť medzi nimi.
V dedine už na mňa čakala domorodkyňa Eta, veľká “mama” so štrbavým úsmevom, ktorá jediná vlastní mobil (samozrejme ešte starý tlačidlový) a tak sa s ňou dá vopred dohodnúť na príchode a zotrvaní v dedine. Skontrolovala, či mám pre náčelníka koreň kava, tak vyťahujem z ruksaku a ukazujem jej asi polmetrovú rastlinu. Usmeje sa. O pár minút sa usmieva už aj náčelník, keď sedím uňho v bure, tak sa nazývajú miestne obydlia, na dlážke a podávam mu svoju vstupenku do dediny. Dostávam jeho súhlas, že môžem ostať. Následne na to mi Eta robí prehliadku Naisisili, predstavuje ma obyvateľom, ktorí zvedavo vychádzajú zo svojich bure a vysvetľuje mi popritom pravidlá, ktoré by som mala dodržiavať, ak chcem zapadnúť medzi miestnych.
Žiaden klobúk či šiltovka na hlave, zdraví sa tu slovom bula, ktoré znamená ahoj a ako som neskôr zistila, aj na zdravie pri prípitkoch. Cez bikiny si mám vždy pri kúpaní v mori prehodiť aspoň tričko. Miestni sa tu totiž kúpu oblečení. Sulu, tradičnú fidžijskú sukňu, nosiť nemusím, ak budem mať vždy dostatočne dlhú tú vlastnú, minimálne pod kolená. Ak nemám, vraj mi nejakú požičajú. Prehliadku dediny sme ukončili pri mojom červenom bure priamo pri pláži. Jediné bolo namaľovaná touto výraznou farbou, vraj aby som ho v dedine vždy ľahko našla a trafila “domov”.
Keďže v dedine ani v blízkom okolí sa nenachádza riadna reštaurácia ani obchod, na raňajky, obed a večeru ma pozýva vždy niektorá z rodín. Obrus je prestretý na dlážke a na tanieri sa mi objavuje raz ryba s kokosovým mliekom, inokedy chobotnica, pečená tekvica, tradičné žlté ovocie breadfruit, ktoré jedia namiesto chleba, či čerstvé ovocie. Skrátka čokoľvek, čo miestni ulovia a dopestujú. Niekde mi ponúknu aj príbor, no najčastejšie jedávam aj tak rukami, presne ako oni. Na pitie používajú nezávadnú dažďovú vodu, do ktorej primiešavajú pár kvapiek sirupu, prípadne silný osladený čierny čaj. Klasickú kávu nepijú vôbec.
Zato pri kave, tej s krátkym a, sa po večeroch stretávajú celé skupinky. V jeden večer som takto spoločne s nimi sedela okolo lavóra a podstúpila sevu-sevu rituál. Lance, miestny chlapík, nasypal prášok kavy do pláteného vrecúška a vymáchal ho poriadne vo vode. Následne tento nápoj naberal do kokosovej misky a podával postupne všetkým v kruhu. Nápoj chutil trochu ako blatová voda, tŕpol mi z neho jazyk a po asi 5 dávkach som začínala cítiť akési zvláštne uvoľnenie. Vraj keď nie som zvyknutá, anestetické účinky či dokonca halucinácie sa dostavia skôr, domorodci však bežne vypijú aj 20 či 30 takýchto misiek kavy. Šla som sa z toho radšej vyspať do môjho červeného bure, no ako som sa na druhý deň dozvedela, chlapi pokračovali s rituálom až takmer do rána.
Mne v to ráno zaklopala na dvere bure Eta a v rukách držala slávnostné farebné šaty svojej dcéry. Mám si ich vraj obliecť a pridať sa k nim na nedeľnú omšu. Kostol sa nachádzal priamo v dedine. S členmi Etinej rodiny som si sadla do jednej z lavíc a snažila sa napodobňovať všetko, čo robili oni. Okrem spevu, i keď aj vtedy ma posmeľovali, aby som sa s k nim pridala. A spievalo sa veľa. Následne ma samotný pastor pozval na obed, ktorý uvarila jeho žena. Celý deň však bolo témou číslo jeden medzi miestnymi rugby. Popoludní hralo Fidži dôležitý finálový zápas. Eta je jediná, kto v Naisisili vlastní nielen mobil, ale aj televízor. Celá dedina sa teda zhŕkla v jej dome. Kto sa nezmestil dovnútra, postával aspoň okolo.
Život v dedine sa celkom zastavil a všetci napäto sledovali zápas, ktorý Fidži napokon vyhralo, čo som, napriek tomu, že pravidlá rugby mi nič nehovoria, zistila podľa oslavných výkrikov a potľapkávania sa po pleciach. Jeden chlapík mi počas zápasu porozprával, ako ich nedávno Eta všetkých napálila, keď im telku vypla dovtedy, kým jej nedá každý z nich dolár na benzín do generátora. Ten je jediným tunajším zdrojom elektriny. To muselo byť kriku! Najmä ak práve dávali rugbyový zápas.
Napriek tomu, že Fidži je považované za dokonalý dovolenkový raj s luxusnými rezortami, svoje červené bure v Naisisili by som nevymenila za žiaden hotel. Rovnako tak úžasné autentické zážitky z tejto dediny, kde som žila chvíľu ako domorodkyňa, v tých najjednoduchších podmienkach, kde si človek jedlo musí vlastnoručne uloviť alebo nazbierať, kde nepoznajú najnovšie vychytávky modernej doby, no kde sú ľudia milí a nápomocní jeden druhému a žijú si v malej komunite obklopení krásnou prírodou, A čo vy? Vyskúšali by ste na Fidži radšej takéto bure, alebo osvedčený 5-hviezdičkový rezort?
Nahlásiť chybu v článku