V našich plánoch bola aj návšteva hlavného mesta Paraguaja, a tak som cez zaprášené okno autobusu vykukoval, či uvidím niečo zaujímavé. V brazílskom pohraničnom meste Foz do Iguaçu panoval kľud. Keď sme sa po chvíli dostali k rieke Rio Paraná, ktorej stredom vedie hranica medzi Brazíliou a Paraguajom, bolo možné sledovať aj dianie v tejto krajine. Spoza okna autobusu vyzerali tieto miesta takmer rovnako. No po vystúpení v paraguajskom pohraničnom meste bolo všetko viditeľne inak. Všade bola špina, bordel a ulice zapĺňali narkomani.
Mesto Ciudad del Este sa veru príliš nevytiahlo. Zrejme veľmi nezapôsobí na cestovateľov akéhokoľvek druhu. Špinavé a ošarpané budovy, ktoré vyzerali, akoby mali každú chvíľu spadnúť. Naokolo bol nesmierny neporiadok. Odpadky sa váľali po ceste a všade po okolí. Pôsobilo to, ako keď u nás v zimnom období poletujú snehové vločky. A do toho všetkého sa po uliciach motalo a tlačilo veľké množstvo ľudí. Boli naozaj takmer na každom kroku. Niektorí sa snažili predávať jedlo zo stánkov, ktoré pripomínali skôr mučiareň, iní ponúkali rôzne drobnosti priamo z rúk. Ďalší boli zas ovešaní všetkým možným, čo na seba dokázali zavesiť a udržať to. K tomu nechýbali rôzni ufúľaní povaľači, opilci a veksláci.
Pri prechádzaní jednou z priľahlých ulíc sa mi podarilo zazrieť asi dvanásťročného chlapca, ako zo sáčka fetuje priesvitnú kvapalinu. Okoloidúci ľudia boli na to asi zvyknutí, pretože si ho vôbec nevšímali. Mne to však pripadalo veľmi smutné – bol to jeden z najhorších momentov, ktoré sme počas celej našej cesty zažili. Ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, mám pred očami ten obrázok, ako tam sedí. Nielenže si tým ničí zdravie, no najhoršie na tom je, že ak sa tomu chlapcovi podarí dospieť, na svoje detstvo si pravdepodobne nikdy nespomenie. Bol to pre mňa naozaj veľmi silný zážitok a v tom okamihu som sa celkom prestal sústrediť na to, čo sa deje okolo nás. Až po chvíli ma z mojich myšlienok vytrhol Ďuriho hlas, ktorý mi oznámil, že sme už pri stanici.
No ani tu to nebolo oveľa lepšie. Ulica tesne pred stanicou mi vyrazila dych. Bola to pre mňa doslova „ulica hrôzy“. Na chodníku boli z igelitových tašiek a vreciek pozliepané „príbytky“, ktoré sa tiahli v dĺžke zhruba päťdesiat metrov. V nich bývali ľudia rôznych vekových skupín: mladí, starí, muži, ženy, deti. Všade boli ich vlastné výkaly, splašky a záplava múch. Vnútri mali na zemi naskladané dosky, ktoré slúžili ako posteľ. Hrôza! Tí ľudia v takomto prostredí žili a s veľkou pravdepodobnosťou sú tam aj naďalej… Toto miesto si dodnes pamätám ako najhoršie na Zemi, ktoré som mal možnosť navštíviť.
Po vystúpení z autobusu na stanici sme museli vyzerať poriadne vyplašene. Našťastie, zakrátko si nás odchytil staničný dohadzovač, ktorého funkcia je zháňať ľudí, ktorí si kúpia lístky na autobusový spoj. Bol som zmätený, lebo som mu nič nerozumel. Ukľudnil ma až Ďuri, keď mi povedal, že sa nás len pýta, či ideme do Asunciónu. Po tom, ako sme videli, čo sa deje na ulici, nám bolo jasné, že na tomto mieste sa netreba dlho zdržiavať. Bez hotovosti v miestnej mene bolo potrebné zjednávať cenu, ale s americkými dolármi to nie je žiadny problém. Rýchlo sme dohodli na cene 30 dolárov za dva lístky. Šofér na tom iste zarobil, no aj tak to bola pre nás pomerne výhodná cena. Snažil sa nás presvedčiť, že je to super cena, no týmto staničným banditom sa nikdy nedá veriť. Chytro sme zaplatili za lístky a nasadli do polorozpadnutého autobusu. Ďalší autobus totiž vyrážal až na druhý deň.
Asi po dvadsiatich minútach bezradných pokusov o naštartovanie tej kopy šrotu, ktorá držala pokope asi len silou vôle, som sa začal obávať, či sa to vôbec niekedy podarí. Po polhodine sa však stal malý technický zázrak – šofér to dokázal. Náš cestný koráb konečne naskočil a my sme sa mohli posunúť na ďalšiu zastávku našej cesty. Dokiaľ bolo ešte denné svetlo, sledoval som okolitú krajinu.
Náš autobus často prechádzal nejakými malými dedinkami, ktoré vyzerali naozaj žalostne. Pre priblíženie by sa možno dali prirovnať k slovenským rómskym osadám, no aj tie pôsobia v porovnaní s tými paraguajskými ako honosné vilové štvrte. Ďalšou zaujímavosťou v tejto krajine bola pre mňa skutočnosť, že i napriek veľmi jednoduchým životným potrebám domáci vyťahovali z vreciek tie najnovšie modely telefónov svetových značiek.
To, že prichádzame do Asunciónu, sa dalo zistiť podľa svetelného smogu nad horizontom – typického úkazu nad každým veľkým mestom, keď zapadne slnko. Bolo tesne pred polnocou a my sme nemali zarezervované žiadne ubytovanie. Po skúsenostiach z tých pár hodín strávených v tejto krajine bolo potrebné dať hlavy dokopy a vymyslieť, čo budeme robiť po príchode na stanicu. Dohodli sme sa, že Ďuri si v autobuse sadne na jednu stranu sedadiel a ja na druhú. Každý bude sledovať tú svoju, či neuvidí nejaký hotel alebo hostel. Čiže hocičo blízko stanice, kde by sa dalo prenocovať. Po zhruba desiatich minútach som nič nezazrel. Môj parťák bol na tom rovnako, tiež nič nezbadal. Lenže v jeho prípade to bolo kvôli tomu, že spokojne spal. Takže hľadanie zostalo na mne. Keď sa po hodnej chvíli zobudil, nedalo mi nespýtať sa ho, či sa mu o nejakom hosteli aspoň snívalo.
Nočná metropola nevyzerala dvakrát príťažlivo: pomerne tmavé alebo len sporo osvetlené ulice, po ktorých sa kde-tu niekto motal, ošarpané domy so zhasnutými svetlami. Čím hlbšie sme vchádzali do mesta, tým viacej ľudí behalo po uliciach. To najhlavnejšie, čo sme na stanici potrebovali urobiť, bolo: zistiť spojenie do argentínskeho mesta Salta, potom zameniť peniaze na domácu menu a popýtať sa na ubytovanie. Prvé dva úkony boli hračka, no s tým posledným to už také ľahké nebolo. Oboch nás prepadol hlad. Našťastie, bolo tu malé staničné bistro s ponukou, ktorej sa nedalo odolať: obložená žemľa, hranolky a kola za lákavých 21500 guimares (paraguajská mena).
Po chvíli si k vedľajšiemu stolu prisadol nejaký chlapík. Mal na sebe modré texasky a biele tričko s mapou Južnej Ameriky, pričom Paraguaj bol znázornený červenou farbou spolu s nápisom Paraguay – Heart of America. Spustil na mňa plynulú angličtinu a dal sa so mnou do reči. Tvrdil, že je z tejto krajiny, no akcent, ktorým rozprával, prezrádzal, že to tak určite nie je. Bol trošku mimo, teda, mal som pocit, že na niečom „fičí“, ale vyzeral byť neškodný.
Ako skončila cesta v Paraguaji sa dozviete v knižke Cestovateľ od Aleša Tvrdého.
Viac o Paraguaji, ale aj ďalších destináciách si prečítate v knižke Cestovateľ, ktorú si môžete zakúpiť v našom e-shope či v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus.
Nahlásiť chybu v článku